Tatranské vrcholy - ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH) - Vetroplach magazin

ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)

11.03.2013
alexander-luczy-1939-horsky-vodca-v-penzii-ch-

Dlho som rozmýšľal nad tým, pod akým titulom by som spravil portrét jedného univerzálneho horolezca, tak ho nazvem jednoducho Horský vodca v penzii. Nebudeme tu teraz znásilňovať UIAA stupnicu obtiažnosti, nie sme výkonnostná komisia a Šanko, ako ho voláme, už s jeho ročníkom nemá ambície byť členom v nejakej reprezentácii. Dovolím si tu písať o človekovi, ktorý celý svoj život ostal verný horám a ostane, pokiaľ to jeho hnáty dovolia.

 

Krátka biografia nám hovorí, že mal to šťastie chodiť už ako dieťa s rodičmi do Tatier, tam bol doma. Štúdium na priemyslovke v Košiciach, kde zapadol do skupiny horolezcov, ktorí mali svoj podiel na jeho ďalšom vývoji, známe mená a hlavne aj byť naviazaný na jednom konci lana s partnermi menom Kriššák, Orolín, mu dovolilo spoznať steny a výstupy, ktoré normálny smrteľník nikdy nezačuchá. Takže on vie, z akej syntézy sa rodili majstri športu. Štúdium v Bratislave ho robí akademikom a lezie potom ako stavebný Ing. Jeho láska k horám je ale nie ortodoxne len lezecká. Zistil, že mu to nestačí, tak sa zamiloval aj do skialpu, kde spravil jednu pioniersku prácu s Kriššákom a Botkom, lebo prerazili vtedy tú psychickú bariéru, tie mindráky, ktoré sme všetci mali, keď išlo o extrémne voľné zjazdy.

V tom čase sme to začali skúšať s Džipsym aj my. Jeho prechod, tatranská “Haute Route”, otvorila cestu pre Skialp, ktory bol dovtedy sprevádzaný len takým úsmevom, že to je niečo iba pre amputovaných horolezcov. To neboli svetové výkony, ale malo to úžasný vplyv na ďalší vývoj. Spoznal ale aj negatívnu stránku tohoto športu, keď sa karta tak obrátila, že miesto aby on zachraňoval niekoho, bol on tou obeťou. Na Kežmarskom štíte vypadol zo steny a popradská nemocnica mala čo robiť, aby spravila z neho intaktného človeka. Nie pekné spomienky.

 

Teraz na tomto mieste by som prosil čitateľov, aby zahrabali nacionalizmus a šovinizmus, lebo kto v 1969 ako on odišiel z domova, je len obeťou ruskej politiky, nič iné. Aj Šaňo, chtiac alebo nechtiac, bol vyhodený z normálneho životného behu a Rusi posunuli jeho adresu o stovky kilometrov ďalej, do Švajčiarska. Najväčšia Šaňova láska patrí ale horskej fotografii, čierno-biela už v Tatrách, publikácie v “Krásy Slovenska” a ”Vysoké Tatry”. Šanko, budeš sa diviť, ale ja viem, že si bol dobrý aj s tužkou, dovolím si uviesť aj to. Digitálna fotografia mu otvorila novú cestu a tá ho doviedla, samozrejme s jeho fantáziou, k medzinárodnym cenám. Nadchol priateľov horskej fotografie na celom svete. Intuitívne, nie cieľavedome, ukazujú jeho fotomontáže stav našej takzvanej “civilizovanej” spoločnosti. Na tomto mieste sa musím opýtať, prečo musí byť fografia len absolútne realistická? Veď práve my, priatelia hôr, máme naše fantázie.

Fantázie mal aj Šaňo, čo sa týka horolezeckej hierarchie, učeň-tovariš-majster. Trvalo to síce dlho, ale pracoval na tom cieľavedome a tú hornú priečku dosiahol v roku 1996, ked boli Slováci integrovaní do UIAGM, spolku medzinárodných vodcov. Samozrejme si jeho tovarišské roky odskákal v HS Smokovec. Dovolím si povedať, že pre horala telom a dušou ako on to bolo viacej ako jeho akademický titul. Myslím, že sa nemýlim. Šaňo tvrdí, že áno. Vybudovať novú existenciu v zahraničí je nie sranda, ale aj tu padol jeho fokus na správne miesto, žije v Jure, krásne skalky má hneď na záhumienkach, kúsok ďalej Bernské Alpy a do Chamonix príde ľahšie, ako Blaváci do Tatier. Nepadlo to z neba. Samozrejme, že obrovskú zásluhu na tom, že mohol žiť takto svoj Vita, má jeho Monique, zvaná Myška, bývalá vynikajúca lezkyňa, ktorej ďakuje za to, že mohli ísť liezť kedy chceli, hľadanie partnera odpadlo.

Šaňo je človek, o ktorom by som mohol napísať celú knihu, preto nech mi všetci odpustia, že tento maličký komprimovaný článok vynechá spústu vecí, čo by sa dali napísať. Šanko, napriek problémikom, ktoré máš, ostaň ešte dlho príkladom, ako jeden horal zvládne svoj život a k tomu ti prajú všetci kamaráti veľa šťastia. Ako sa povie, len dobrý horolezec sa dožije vysokého veku.

 

To je nie “bárzaký” výkon.

 

Pripravil Jano Banko

 

Pozn. Šankovu fotografickú tvorbu si môžete pozrieť na www.alexluczy.ch

Fotky ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)


Súvisiace články:

Diskusia




RE: ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)
sisa 11.03.2013
Palec hore - super:-)

RE: ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)
Scandinavia (scandinavia@scandinavia.sk) - 12.03.2013
Takych borcov treba klonovat...

RE: ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)
strapos 12.03.2013
paradny clanok

RE: ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)
Jano 07.04.2013
Sisa, ty si Sanov velky fanusek, tak som spravil tento portret specialne pre teba, aby s ho blizsie spoznala. Dufam,ze si spokojna s vysledkom.

RE: ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)
Sisa - Janko 09.04.2013
Ano ano, som velmi spokojna:-))Dakujem, skvele napisane.

RE: ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)
Ružen 17.03.2017
super výkony, skvelo napísané! :)

RE: ALEXANDER LUCZY (1939) - Horský vodca v penzii (CH)
jena (jena.melekova@gmail.com) - 29.03.2017
Šaňo je pre nás i pre veľa ľudí obdivuhodným príkladom a vzorom... pozdravujeme ho a ďakujeme Jankovi za článoček i fotky

©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3034209