Jahňací štít

Nie je veľa turisticky dostupných štítov tatranských zo slovenskej strany hraníc. Keď si odmyslíme Lomničák, Solisko (lanovkami) a Gerlach (s vodcom), ešte menej - zo šesť? Jahňací je podobne ako Kriváň atraktívnejší tým, že je na konci hrebeňa a ponúka pohľady aj na „iný svet“ - v tomto prípade na vápencové Belianky a široké podhorie. Vzal som ho útokom z Lomnice, zo stanice – smerovníky hovorili približne o 5,5 hodinách, takže sa to dá zmáknuť ako „celodenka“ aj bez auta, parkujúceho nad Matliarmi pri ceste. Do Tatier síce nechodím rád (najmä v lete), lebo sa tam cítim ako v „národnom lunaparku“, ale sem – tam sa hecnem, ako teraz. Nie je to ani tak tým množstvom ľudí, skôr premrštenou infraštruktúrou, ktorá na území s prioritou ochrany prírody nie je dobrá. Prečo asi TANAPu hrozí vyradenie zo zoznamu národných parkov IUCN?

Ale po poriadku: na začiatok idem ozaj parkom, centrom Lomnice. Na jeho hornom konci kontrastuje rozpadajúca sa dolná stanica lanovky vedľa najdrahšieho tunajšieho hotela. Tiež tunajšia „realitná“ realita...

Od grandhotela vedie príjemný chodník krížom cez „postkalamitný“ les po žltej a modrej značke do doliny Kežmarskej Bielej vody, kde sa napojím na klasickú prístupovú cestu k Brnčalke. Za tých vyše 10 rokov „po“ sa už mladý les pekne dvihol. Pomedzi koruny briez a jarabín sa často ukazujú Lomničák, Kežmarák, Svišťovka... Len za mokra to môže byť na niektorých miestach menej pohodlné – tráva je vysoká :-)

Od rázcestia Nad Matliarmi cez Šalviový prameň mierne stúpanie lesom. Cez diery po kalamitách vidieť najmä doprava na hrebeň Belianok (Bujačí vrch, Predné a Zadné Jatky). Cesta široká, cyklotrasa vyznačená až hore po chatu, aj keď na šutroch v strmších miestach to chce celopéro a trochu pokročilejšiu techniku jazdy :-)

Nad sútokom Zeleného potoka a Bielej vody chodník točí doľava a čoraz častejšie a výraznejšie sa otvára panoráma záveru doliny od Kežmarského po Kozí štít. Jahňací nevidieť, je ukrytý vpravo za Kozím.

Až po Brnčalku je to detská prechádzka, ale hneď nad chatou sa chodník zahryzne do strminy. Na hranu Červenej doliny vedú serpentínky, kde sa človek miestami musí spustiť aj na všetky štyri. Vľavo Jastrabia veža, vpravo Kozí štít, smerovník pri chate hovorí: na štít ešte 2,5 hodiny. Na horizonte (pri Červenom plese) sa otvorí pohľad na poslednú etapu – mierne stúpajúci traverz dolinou, na jeho konci krátka strmina na hrebeň. Prvý raz sa ukáže aj cieľová kopula Jahňacieho štítu.

Traverz ja taký oddychový, človek si tu aj v lete užije trochu snehu a kamzíky tu pravidelne „majú službu“, aby pózovali turistom. Potom sa chodník serpentínou zvrtne do protismeru a už sú tu záverečné reťaze na hrebeň, ale nič dramatické, aj slabší prejdú.

Hore sa chodník prehupne na severnú stranu hrebeňa, takže sa otvoria úplne nové pohľady: dole do Kolovej doliny a dopredu na najznámejšie dominanty Belianok: Havran, Ždiarsku vidlu a Muráň.

Ešte trochu lozenia hore – dolu poza hrebeň (pozor - aj v lete sa tu dá šmyknúť na ľade), chodník na niektorých miestach nie je pre slabšie nátury.

Záverečné serpentíny sú síce strmé, ale už bezpečné. Hore už neostáva nič iné, len si nájsť svoje sedadielko v „tulenej kolónii“, ktorá sa tu za pekných dní už pred poludním vytvorí. Ale na tej hromade skál je miesta dosť pre každého.

Cesta nazad je taká istá, len kopce pred očami iné: po hrebeni sa ide v ústrety Kolovému štítu, dole Červenou dolinou v ústrety skupine Kežmarák/Lomničák/Pyšný štít. Rozhľady také, že problém je nezakopnúť.

Aby som sa vyhol davom na „hlavnej“ ceste pod Brnčalkou, strihol som si to od chaty traverzom popod Kozí štít, po červenej k Veľkému Bielemu a Trojrohému plesu. Jahňací štít sa odtiaľ zaskvel v plnej kráse, zasa z iného uhla. Nasledoval pohodlný zostup po modrej na Šalveják. Pekný chodník, menej ľudí.

A pretože do vlaku som mal ešte dosť času, aj úplný spodok som obabral obchádzkou: od Šalvejáku som sa trochu vrátil smerom k Brnčalke a pri bývalej Kovalčíkovej chate som odbočil po modrej do ďalšieho traverzu: popod Malú Svišťovku smerom k Štartu. Dalo by sa aj vrchom cez Malú Svišťovku, ale nechcelo sa mi už kvôli vyhliadke zostupovať na záver po rozrytej zjazdovke zo Skalnatého plesa. Stačil mi ten úsek od Štartu do Lomnice. A cestou bolo vyhliadok až moc, vďaka obrovským holinám po odvoze vyváľaných stromov. Som zvedavý, kedy sa les vráti aj sem. Čo vy na to, páni „lesohospodári“?

Rišo Pouš

• Späť