Bivak krivánsky – tenkrát podruhé…

Pád z výšky istôt, ktoré boli aj tak klamné, stáva sa schopnosťou vznášať sa. To, čo sa zdalo priepasťou, stáva sa priestorom slobody a zdanlivá ničota sa premieňa na to, z čoho sa nám prihovára autentické bytie.

(Karl Jaspers, Úvod do filozofie)

I.

Hlasy za nami postupne utíchli. V diaľke ostal aj ospalý ruch mesta, unaveného letnými horúčavami, ktoré už trvali pridlho. Bolo to večer pred tým, keď sa mi zacnelo za Kriváňom, za jemným závanom slobody tam hore na kopcoch. Nástojčivé prázdno vo vnútri mi pripomenulo, že som prestala snívať, že nebol čas, že som zabudla. Že si už treba dopriať niečo obyčajné, pekné, jednoduché. Niečo pokoj a šťastie prinášajúce. Známy chodník rýchlo ubiehal pod nohami. Pozostatky tatranského lesa vystriedala kosodrevina a potom skaly. Poslední turisti schádzali z vrcholu, slnko sa už dotýkalo obzoru. To perfektné predvečerné svetlo, čo farbí všetko okolo mierne do oranžova, mal o chvíľu vymeniť tichý súmrak. Hore pri notoricky známom kríži som zastihla vychádzajúci mesiac a pár vrchárok, čo našuchorené sedeli na vrcholovej knihe a pozerali smerom do doliny, strácajúcej sa v tme. Čierny obrys dvojkríža svietil na oranžovom pozadí. Z Poľska sa valili tmavé mraky. Ešte pár fotografií a čierna tma pohltí všetky farby.

II.

Z bivakovacieho vreca, cez úzky priezor v spacáku, vidím len dôležité veci. Siluetu kríža a nekonečný vesmír. To najkrajšie ticho prerušuje len občas mierny vánok. Pľúca nasávajú čerstvý vzduch. Nedá sa myslieť na nič iné, než na dokonalosť prítomného okamihu. Všetko ostatné je nepodstatné a ostalo tam dole. Po horúcich dňoch je tu stále možnosť búrky. S nádejou pozerám na hviezdy. Viem, že pokiaľ ich jasne vidím, niet sa čoho báť. S týmto vedomím zaspávam.

III.

Ranný chlad sa mi snaží votrieť do spacáku. Zatiahnem za šnúrku a von mi trčia už len oči. Tma a hviezdy okolo začínajú blednúť. Ešte hodinku vychutnávam a potom – už je čas vyhrabať sa z „perín“, divadlo sa začína. Svitá. Tento začiatok dňa, tu na tomto mieste, nie je môj prvý - ale opäť je jedinečný a iný ako ten predtým. Zas len ďalší dôkaz, že príroda je originálna a neúnavne krásna. Neexistujú metafory ani básnické prirovnania, ktoré by dokázali opísať túto chvíľu. Dá sa to len zažiť. Preto milujem hory, prírodu, Tatry. Konce a začiatky dní v horách. Pre tú možnosť – zažiť ľahkosť bytia…

Sisa