Gipsyho prechod zopakovaný !!! - po 27 rokoch

Miša som stretol počas prechádzky do Malej Studenej deň pred naším prechodom s Mikim. Bavili sme sa okrem iného hlavne aj o Gipsyho prechode. Michal mi rozprával ako počas mojej neprítomnosti v Tatrách zimu po zime systematicky prechádzal sedlá a štrbiny Gipsyho prechodu. Rozhovor sme uzavreli tým, že podmienky ani túto zimu neprajú, pretože v žlaboch je na rozdiel od dolín málo snehu.

Zopakovanie Gipsyho prechodu: Michal Malák a Miro Leitner

 Z Mišovho rozprávania:

Definitívny termín pokusu som určil na piatok 23.03. Bál som sa, že potom už bude kôli teplému počasiu fakt neskoro. Miro doniesol nové lyže Ski trab, ani sme ich neotestovali a išli sme...rovno na vec.

Prvý krát sme sa vybáli už pri nočnej ceste na Brnčalku, keď sme stretli dvoch medveďov v blízkosti chodníka. Nebol to náš posledný medveď ale o tom radšej pomlčím... :)) Bolo by to skôr na zážitkové rozprávanie ako na stručný opis písaným textom...

Štart: Brnčalka o 4:10 dňa 23.03

Už počas prvého výšľapu sme trpeli na nedostatok snehu. Mali sme našťastie oceľové mačky, ináč by to na tých kameňoch ani nebolo možné... Nešli sme do Poslednej štrbiny ako písal Gipsy hlavne kôli špekuláciám , že štartoval z Lomničáka, ale sme vyšli rovno do Bachledovej a ňou sme aj zišli kus dole na mačkách lebo bolo strašne tvrdo. Počas výstupu Medenou dolinkou bola ešte tma avšak v závere výstupu nás zastihlo nádherné svitanie...

Vo Veľkej Studenej sme mali dokonca aj prašan. Ale potom už nasledoval tvrdý boj. Do Prednej Gerlachovskej lávky to bolo miestami stiesnené lezenie kde sme sa po pás borili do snehu. Len s ľútosťou sme spomínali na zimu, keď sme to do Velickej dokonca zlyžovali.

V Dračej bránke bolo veľmi mäkko, fixné lano pomohlo a urýchlilo postup.

Volovecké sedlo sa nedalo celé zlyžovať ku Hincovnmu plesu. Bolo málo snehu. Vypínali sme lyže a zostupovali po trávach a kameňoch.

Pri Hincovom nás čakala podporná skupina na čele s Lubom Šulekom. Dorazili sme tu až okolo piatej hodiny popoludní. Mali sme veľký časový sklz oproti plánu. Kôli tomu sme šliapali už hodný čas bez vody.  Doplnili sme tekutiny a dali nám aj nejaké jedlo. Všetok matroš sme si však niesli celú trasu sami.

Tie batohy boli jednoducho moc ťažké...

Výstup do Temnosmrečianskeho sedla už prebiehal v šere. Bola to trochu aj výhoda. Sneh stvrdol a spravila sa škrupina. Podporná skupina sa tu nevedela počas dňa dostať, keď do svahu ešte svietilo slnko bolo to mäkké a lavinózne.

V sedle sme dali prvý zlaňák. Mali sme 40 metrové lano. Zotmelo sa a tu sme začali naozaj bojovať. Nakoniec sme dali až 6 zlaňákov do tmy a neznámym terénom. museli sme dokonca aj zabíjať skoby...

Začala nám byť zima. Obliekli sme si všetko, čo sme mali a aj tak to moc nepomohlo. Myšlienky na bivak v stene boli čoraz reálnejšie. Našťastie sme sa neprestali hýbať a natrafili sme na starú skobu, ktorá nás priviedla na zostupovú cestu.

Výstup do Chalubinských vrát prebiehal už potme. Mesiac nevyšiel vôbec. Bol nov. Blúdili sme okolo polnoci hore dole celou dolinou a nevedeli sme trafiť správnu cestu, napriek tomu, že som tu už na lyžiach bol. Stratili sme veľa síl a času pri výstupoch na hrebeň a opätovných zjazdoch do Temnosmrečianskej doliny.  Lyžovačka k Morskému oku bola ľadová a nebezpečná.

Morské oko 3:00hod. deň 24.03

Prišli sme v noci ku chate zničení, na druhý deň sme vyrazili o ôsmej. Nasledoval tvrdý boj cez Vyšnú Kamzíčiu štrbinu. Na začiatku výstupu to bolo mixové lezenie, stačila malá nepozornosť aby sme leteli dole cez skalné prahy. Potom výstup pokračoval strmým ľadovým žľabom. Tu som ocenil dva čakany lebo predné hroty na mačkách vo mne nevzbudzovali dostatok dôvery.

Náročná bola aj lyžovačka v ťažkom mokrom snehu do Spádovej dolinky. V Ťažkej doline opäť strácame drahocenný čas a bojujeme s  prehnitým snehom. Chodník nás vyvádza ku chatke Tanapu, kde spal pri svojom prechode druhú noc Vlado Tatarka. My pokračujeme ďalej. Potom nasledoval náročný výšľap úbočím pomedzi popadané lavíny do sedla nad Zeleným. Tu sme sa prebojovali v ťažkých podmienkach až večer.

Lyžovačka do Zelenej Javorovej už za šera po ľadovej kôre bola veľmi ťažká.

Javorovou sme už išli po tme. Zlyhala nám jedna čelovka a nevedeli sme koľko vydrží druhá. Miro doplnil vodu z potoka. Úseky sme šetrili svetlo tak sme išli potme. Začalo sa zamračovať a padla hmla. Špekulujeme nad zložitou situáciou: "Nie je lepšie zbehnúť do Javoriny a zajtra to dokončiť?!" Našťastie sa počasie umúdri a vyjasňuje sa. ideme ďalej.

 Trasu vedúcu Čiernou Javorovou dolinou som poznal tak sme sa odvážili dokončiť prechod aj na slepo.

V závere doliny sme však už opäť neboli sami. Rozhodnutie o úspešnosti prechodu vzal do pazúrov niekto väčší ako my dvaja dokopy. Miro od kričania stratil hlas. Ja som búchal čakanmi o seba až sa z nich iskrilo... V závere nás ešte zdržal nárazový vietor i zlaňák z Čierneho sedla, kde bolo málo snehu.

Taktiež sme stratili čas aj v závere Malej Zmrzlej doliny.

Mali sme krátke lano pri zlanení ponad ľadopád tak sme tam šachovali...

Na Chatu pri Zelenom plese sme prišli nadránom o tretej... Tu nás čakal chatár Tomáš Petrík. Úspešný koniec prechodu sme oslávili polievkou a čajom.

V tú noc sa posúval čas. Nám sa podarilo posunúť naše možnosti až na úplnú hranicu. Hranicu prežitia...

Brnčalka: dňa 25.03 o tretej ráno = celý prechod trval cca 47 hodín z toho asi 5 hodín pauza na Morskom oku

Miro Leitner: Čakal som všeličo ale toto bolo ozaj moc...

Mišo Malák: Mal som za sebou 10 hodinové prechody, ale zlaňovať potme do neznáma... a tie dlhé hodiny na mačkách v skale, nohy sme mali celé modré a obité...

Obaja: Mali sme nové neotestované lyže, batohy boli moc ťažké ale tie veci v nich boli potrebné, museli sme šetriť vodou, Michal mal dva čakany, Miro jeden. Pretekové širšie (73mm) Skitraby mali viazanie: špička dynafit, pätka ATK

Mišo Malák: Bolo to miestami veľmi, veľmi na hrane. Riskovali sme veľakrát. Snehové podmienky boli zlé. Myslím, že už deň potom by sa to kôli tomu prehnitému snehu v Ťažkej a Bielovodskej doline ani nedalo uskutočniť. Išli sme to v podstate tak, aby sme to prešli. Podmienky a postup v noci nás veľmi zbrzdili. Tie zlaňáky z Temnosmrečianského sedla trebalo mať naštudované, najlepšie krátko pred akciou..

Napriek tomu všetkému nás podržalo počasie. Bolo stabilné a tie noci neboli až také chladné...

Komentár M. Bartoňa:

Vo štvrtok som stál na vrchole Vysokej. Spravil som si fotku Gerlachu, Kôprovského štítu. Pozrel som sa do Rovienok a uvidel tú spúšť čo tam urobilo to brutálne oteplenie... Bol som v teréne dva týždne prakticky každý deň. Večer pri návrate domov som sa dozvedel, že Mišo s Mirom vyšli na Brnčalku. Tak som si len pomyslel, že kam asi tak dôjdu... Považoval som to v týchto podmienkach prakticky za nemožné... Samozrejme veľkú úlohu by tu hrala taktika nocľahu, prípadne nocľahov.

Bol som už v Rakúsku, keď mi zvonil Mišov telefón. Prvé čo ma napadlo bolo: "To nie je možné!" - a bolo! A akým spôsobom! Chlapi bojovali prakticky v každom sedle. To, čo Gipsy lyžoval oni šli na mačkách. Tam kde liezol po snehu oni liezli po skalách. Tam, kde to prebehol po firne sa oni prebárali po pás do snehu. Tam kde dal jeden zlaňák oni dali šesť... Tam kde šiel za vidna na pohodu oni blúdili potme...

V posledných dňoch som viackrát obúval v ziazdoch mačky kôli ľadu, oni zjazdovali po ľade potme...

Tie medvede k tomu, to už bola len taká čerešnička na torte.

Takže čo k tomu dodať: Prvé známe opakovanie Gipsyho prechodu po 27 rokoch!

foto: archív M.Bartoň

Článok bol napísaný na základe telefonického rozhovoru s Mišom Malákom, budem sa ho snažiť aktualizovať a prípadne pridať nejaké fotky priamo z prechodu!  M.B.

Viac o oboch aktéroch tejto brutality sa dozviete z rozhovorov ktoré sme uverejnili (náhodou :) už pred časom... odkliknutia pod článkom