Jezerské jazero

 V jeden pekný novembrový deň sme sa vydali na trochu netradičnú túru. Netradičnú pretože náš cieľ je tak trochu v tieni štyroch národných parkov a ich neporovnateľne atraktívnejších možností.
          Jedným z hlavných faktorov ovplyvňujúcich náš výber túry je však možnosť objaviť a vidieť niečo nové a tak sa dostanú na rad aj miesta, ktoré nikdy neobsadia v turistických hitparádach popredné priečky.
          Cestu z Bachledovej doliny k Jezerskému jazeru som síce absolvoval pred vyše dvadsiatimi rokmi, ale to nič nezmenilo na objaviteľských pocitoch, ktoré sme na tomto výlete prežili. Podľa mapy to vyzeralo ako nenáročná prechádzka po značkovaných chodníkoch. Zaparkovali sme v závere Bachledovej doliny neďaleko lyžiarskeho vleku. V tomto mieste začína žltá značka, ktorá nás mala doviesť na hrebeň. Jej začiatok sme našli bez problémov, ale hneď po vnorení sa do lesa zničenom vývratmi a ich následnou likvidáciou sme značku stratili - navždy.
          Predrali sme sa cez porast na neďalekú zjazdovku a po nej sme sa dostali na zvážnicu vedúcu pod hrebeňom až ku stanici sedačkovej lanovky. Na vrchole boli vidno stopy po prácach na zasnežovaní a prepojení sedačky s vlekmi na Jezerskom. Pre nenáročnejších tu môže byť celkom pekná lyžovačka.
          Išli sme ďalej po hrebeni a márne sme hľadali aspoň jednu značku. Prišli sme do sedla s novučičkým vyzdobeným krížom, ale po turistickej značke ani stopy. Našťastie sme vedeli kadiaľ vedie cesta ďalej a asi po kilometri sme konečne našli prvú modrú značku. Bola už značne ošumelá a bolo nám jasné, že sa tu už dávno nikto nezaoberal takýmito "hlúposťami". Turistická obec Ždiar upiera svoju pozornosť na druhú stranu: na Belianske Tatry...
          Turistická mapa novšieho vydania nám hovorila jasne: zo spomínaného sedla ďalej po modrej a potom zísť z hrebeňa a zelenou ku jazeru, čas 40 minút. Realita však bola trochu iná. Na odbočku spomínanej zelenej sme ešte trafili v pohode, aj keď ošumelá a vyblednutá značka pôsobila podozrivo, ledva viditeľný chodníček v húštine len zväčšoval naše obavy. Našli sme ešte jednu zelenú a potom sa chodník definitívne stratil v húštine. Hľadať tu značku by nemalo žiaden zmysel a tak sme sa pustili húštinou približne smerom k jazeru. Bolo to zaujímavé, žiadnemu macovi sme nestúpili na krk a aj vďaka polomu trochu nižšie v doline sme nakoniec jazero našli. Pomohli nám pritom aj moje spomienky na detstvo. Podobný zážitok som tu už raz absolvoval so strýkom pred vyše dvadsiatimi rokmi...


          Cesta k jazeru nám týmto štýlom trvala od kríža asi hodinu a pol. Po krátkej obhliadke jazera, ktorého okolie je spustošené veternou kalamitou a jej následnou likvidáciou sme sa vybrali naspäť po vlastných stopách. Cestu nám spríjemnilo nájdenie niekoľkých starých zelených značiek v hustom lese, kde po chodníku už nebolo ani stopy...

M.B.