Kolový štít 1961

Píše sa rok 1961 a je to 16 rokov, ako sa Vlado Tatarka narodil. No a ja som jeho parťák Jano a chodím s ním liezť, hoci som lyžiar a nie lezec. No, on lezie a ja za ním.

Tentokrát si vymyslel jeden štít v Tatrách, a síce Kolový. Ideme ako vždy na motorke, len slnko sa nechce ukázať na oblohe. To je Vladovi jedno, veď sa vyčasí. Lenže tí tam hore sa podľa neho neriadia a ostane zamračené. Cesta je ale suchá, tak dám mašine zabrať, z toho máme vždy obaja veľký špás.

Ako obyčajne, schováme motorku v lese na Šalvejáku. Prejdeme sa v pokoji na Zelené pleso a spíme na chate Brnčalke. Napriek zlému počasiu je tu pomerne dosť ľudí, najviac ich ide zajtra cez Baranie sedlo na Térynku. Vypijeme pivko a ideme spať.

Ráno, pomerne zavčasu, už behajú turisti hore – dole. Najeme sa a ideme s niekoľkými z nich spolu po reťaziach, smerom do Veľkej Zmrzlej doliny.

Vyššie odbočíme doprava a ďalej po reťaziach, do Malej Zmrzlej doliny. Vystúpime po snehových poliach až pod nástup na náš Kolový štít. Medzičasom začína trocha popŕchať, Vlada to ale nijako neruší, tak sa ešte tešíme na výstup. Našimi mladíckymi idolmi boli vtedy mená ako Poliak Korosadowicz, tak Vlado vyhľadal tú jeho cestu a tú chceme dnes skúsiť preliezť.

Ja sa zhrozene dívam na stenu, normálne začínajú cesty v stenách ľahko a potom sú stále ťažšie. Tu to nie je tak, platňa za 5, hore komínik za 6. Ešte nie sme rozlezení, tak idem ja a budem klincovať. Použijem aj rebríky. Nejako to prejdem, dolezie Vlado a tam začne jeho raj. Po pekných platniach a blokoch vyše tretina steny za 4+ až 5, krásne voľné lezenie. Cesta sa ťahá stále doprava a vyššie sú aj rímsy, porastené trávou.

Tu máme hlavné ťažkosti za sebou, ale ešte nie sme na vrchu a ani dole. Dážď nenechá na seba dlho čakať a začína liať. Ďalej náročnosť klesá až na vrchol (3-2-1), ale pri daždi a na šmykľavej skale sa ťažkosti zvyšujú enormne. Na vrchole sme premočení až na kožu, každý to pozná, keď voda tečie cez spodky až do topánok.

Koho by napadlo robiť teraz vrcholovú prestávku? Zostup je síce ľahký, normálkou sem vyjde spústa turistov, ale teraz treba dávať pekelný pozor.

Konečne zídeme dole do sedla, na firnové polia Malej Zmrzlej doliny, a začneme sa ponáhľať. Ale to nejde tak, ako si myslíme, prepadávame sa do zmäknutého firnu po kolená. Po daždi sa aj schladilo, začína nám byť nepríjemne chladno. Reťaze sú studené, ale s ich pomocou sme rýchlo dole pri plese a o chvíľu aj na chate.

Počasie nám pokazilo dojem z tejto túry, ktorá bola v podstate veľmi pekná. Aj dnes lezci túto cestu ešte používajú, tak isto len na voľné lezenie, ako tréning. Pre nás to bola novinka, ako všetko, čo je prvý raz. Sedeli sme dnu v chate a popíjali sme horúci čajík. Sušili sme všetko na sebe, len košele sme mali rezervné. Keď prestávalo pršať, pobrali sme sa dole na Šalveják a pomaly sme po mokrej ceste jazdili cez Donovaly zase domov. Do Bystrice sme došli vymrznutí ako v zime.

Výlety do hôr majú svoje vlastné zákony. Aké bude počasie o týždeň, to sa nevie.

Jano Banko