Malofatranská stovka 2013 - prvý ročník

Na oblohe slovenského ultratrailu zažiarila nová hviezda a hneď treba povedať, že by si zaslúžila svietiť dlho a jasne. Pretože všetka česť Martinovi Drozdovi a Zuzke Gelnarovej, ktorí len vo dvojici dokázali vymyslieť, vybaviť, obtelefonovať, logisticky a inak zabezpečiť na prvý raz takmer bezchybnú akciu, aká u nás doteraz nemala obdobu. Aspoň parametrami: mierne nad 100km a mierne pod 7000 nastúpaných metrov. Len približne, lebo variantov bolo viac. Kto nevie o čo ide, nech sa kukne SEM, na stránku MF100. Limit 32 hodín tiež niečo napovie o náročnosti. Ale o presnosť až tak nešlo – skôr o profil zubatej píly, o brutálne stupáky, veľké prevýšenia a o jeden z najvýživnejších kopčekov na záver, keď už si niektorí mysleli, že to pôjde už len z kopca :-) Išlo aj o krásnu prírodu (ktorá síce ukázala aj svoju najhoršiu tvár...), nadšenie armády dobrovoľníkov na kontrolách (vďaka!) a celkovo o vydarený víkend – aj keď väčšina ceprov na hrebeni si o nás myslela úplne iné veci :-)

Samotný hrebeň MF nemá „mierečných“ 100km, tak ich bolo treba niekde nadrobiť. Treba uznať, že prvé kiláky  boli perfektne vybraté – po „propagačnom behu“ centrom Terchovej infarktové stúpanie na Mravečník a orientačná vložka po rúbanisku dokonale zoradili štartové pole 98 (z pôvodne 118 prihlásených) odvážlivcov. Nasledujúce takmer rovinky Kysuckou vrchovinou slúžili na dokonalú impregnáciu topánok delikátnym, traktormi namiešaným ílovitým blatkom. Trasa viedla po modrej značke popri miestnej rarite (najhlbšej koľaji od traktora na svete) cez Javorinku a po zelenej do Zázrivej – také zahrievacie kolečko...

Až za Zázrivou to začalo: ešte stále „mierne hore“ do sedla Príslop nad Bielou, ale za ním najbrutálnejšie stúpanie celej trasy na Malý Rozsutec. Hneď nato niečo podobné na Veľký Rozsutec, ďalšie na Stoh a miernejšie, ale o dosť dlhšie na Chleb. Škrtnúť kontrolu a davaj nazad pod Hromové a traverzom na chatu pod Chlebom. Z nej po polievočke a čajíku (pre účastníkov prednostne, super!!!) pokračovanie hrebeňovej klasiky cez Kriváne na Suchý a „noholomný“ zostup do Strečna, na najnižší bod trasy.

Tam dorazilo v limite asi 50, už značne zdevastovaných (a nie veľmi voňavých) šialencov. Asi desiatim z nich pohľad na švédske stoly a výhľad na nasledujúcich 1000 výškových „na jeden šup“  na Minčol zobrali posledný morál. Ostatní (z toho 4 ženy) sa dali do boja najprv s nekonečnou zvážnicou, potom s hôľnymi chodníkmi medzi Minčolom, Krížavou a Hornou Lúkou a nakoniec so sériou prudkých a krátkych „brdkov“ v hustých lesoch až po Kľak. Lahôdky Lúčanskej Fatry: zostup z Hnilickej Kýčery, prerážanie krovím zarasteného chodníka (ako cez kefy v autoumyvárke), divné šuchotanie v temnom lese, čerstvý medvedí trus na chodníku a tak... Záverečnú delikatesu z Vríčanského sedla na Ostrú skalu si zapamätá každý na 120 percent :-)

Náročnosť trasy zvýraznilo aj počasie – už ráno dusno ako v práčovni, búrkové mraky nad krivánskym hrebeňom do seba narážali s hrmením asi od obeda. Hrebeň sčasti v mrakoch bol jedinou výhodou, lebo keď sem-tam vykuklo slnko, bolo na nevydržanie. Bohužiaľ na počasie doplatil popoludní jeden z turistov na Veľkom Rozsutci, ktorého sa po zásahu bleskom už nepodarilo oživiť. Pár účastníkov MF100 bolo vtedy len pár metrov od neho... Večerná a nočná druhá časť už bola príjemnejšia, aj s osviežujúcim vetrom do chrbta. Ale tí, ktorí dochádzali do Fačkovského sedla až v nedeľu dopoludnia, si asi ešte užili tropického slnka až - až.

Z takýchto, pôvodne diaľkoplazeckých podujatí, sa stávajú v posledných rokoch aj preteky. Tým, ktorí išli len na limit, to bolo asi jedno, ale vpredu sa zúrivo bojovalo! Po úvodnom blúdení Terchovou a rúbaniskom sa na blatnatých zvážniciach sformovala 6-členná skupina, ale v Zázrivej už bolo po nej – lebo najprv zablúdil ten, čo sa chválil že to tu pozná (a stiahol ďalších dvoch), potom aj prvý bežec. Ten to zabalil a odvtedy sa presadzovala orientačná schopnosť bratov Eensaarovcov z Estónska, ktorí už pod Rozsutcom viedli. Za nimi dvaja Česi a postupne sa dopredu dral prvý Slovák. Za ním skupinky po dvoch – troch, udržiavajúce si svoje odstupy a bojujúce skôr o zdravé nohy ako o poradie. Ale vpredu sa išlo „na krv“, lebo Matúš Lopušný sa až pod Kľakom dostal na tretiu pozíciu, Estóncov skoro uhnal na smrť a skončil len minútu za nimi! Výsledný čas prvej trojky tesne pod 19 hodín – nooo, klobúk dolu! Prvá žena (Gabriela Lutišanová) prišla v sprievode „ochranky“ o pol deviatej ráno, vysmiata ako z výletu.

Na začiatku som napísal že to bola takmer bezchybná akcia, aspoň z môjho pohľadu účastníka. Z pohľadu „rodičov“ akcie možno nie, najmä po finančnej stránke :-) Nejaké zlepšováky sa rodili už „za jazdy“, niečo sa predebatovalo v cieli, niečo ešte isto príde a mohli by ste aj sem niečo pridať, nech prispejeme k vylepšeniu dobrého. Začnem skromným tipom: otočiť trasu, lebo unaveným nohám by ku koncu isto ulahodili tie bahenné kúpeľné zábaly, podobné piešťanským :-) Zatiaľ  ale len poďakujem všetkým, ktorí túto akciu spáchali. Strašne som zvedavý, čo bude o rok...

Rišo Pouš