Poľské Tatry nás vítajú - Svinica 2301m

Inšpirovaní, nadšení a plní očakávaní sme sa vybrali do Poľských Tatier. A keďže tie naše sú častejšie zatvorené ako otvorené, aj keď sú dobré podmienky, tak sa nebudeme vnucovať. Hor sa do Poľska, Swinica (2301 m n.m.) nás čaká.
Vyhýbame sa však všetkým blším trhom a prášime priamo do Zakopaného. Tu na parkovisku zisťujeme, že lanovka na Kasprovy wierch (1987 m n. m.) cez víkendy funguje, tak prečo ju nevyužiť. Z parkoviska skočíme rovno do jedného z množstva mikrobusov, ktoré tu slúžia ako taxíky. Po pár minútach sme pri údolnej stanici lanovky – Kuźnice. Kupujeme „bilety“ a chytáme miesta na sedenie. Na prestupnej stanici sa nám to vypomstí a tak druhý polovicu prestojíme. (Prevádzkovú dobu a cena nájdete na www.pkl.pl)

Na Kasprovom vrchu je celkom pohodové počasie, aj keď očakávaný plech sa nekoná. Nálada je pohodová, smejeme sa na domácich „horaloch“, ktorí sa celí poondení boja prejsť kúsok po snehovom poli do Suchého sedla. V lodičkách a v botaskách sa tam človek skutočne zapotí.

Nás čaká asi dvojhodinová prechádzka po zasneženom hrebeni do Svinického sedla (2050 m n.m.). V zimných podmienkach je to na pár úsekoch dosť exponované a tak obúvame „mačky besné“ a ideme ako píly. Samozrejme sme prenasledovaní skupinkou „priekopníkov poľského horolezectva“, ktorí to všetko dávajú v mestských topánkach a rifliach. Jeden mal batoh a jeden dokonca aj palice! V Svinickom sedle, zvíťazí zdravý rozum a otáčajú to, podľa hesla nikdy nie je neskoro aj keď majú asi už plné pudlá.

My ideme neohrozene za svojim cieľom, ktorý síce nevidíme, ale tam niekde v mrakoch bude. Terén začína byť strmší, s mačkami to však ide dobre. Maťovi chýba čakan, ktorý sme zabudli, ale zvláda to s prehľadom. Červená značka sa stráca niekde pod snehom a terén začína byť náročnejší. Dobehneme ešte posledného borca, ktorý to dotiahol dosť ďaleko, na to že bol v obyčajných topánkach a bez akéhokoľvek výstroja. Ani batoh nemal, asi preto tam tak čupel za skalou a bol roztrasený, že nestíhal ani dýchať.

Po značke už ani stopa, viditeľnosť tak na 20 metrov a tak sa rozhodujeme už len stúpať hore. Však tá „sviňa“ tam niekde musí byť. Vyjdeme na vrchol, viditeľnosť na pár metrov. Pár minút dohady, „sme hore? nie sme?“, stúpať už nie je kam. Pozriem na hodinky, ukazujú výšku 2300 metrov, lenže už som ich dlhšie nekalibroval. Žiadna ceduľa a tak sme na pochybách. Urobíme pár fotiek, a ideme dole, lebo už aj vetrík dal o sebe vedieť.

Dole zídeme po nevýraznom hrebienku. Tu stretáme troch už skutočných poľských horolezcov. Aj keď jeden čo mu vypla mačka v najexponovanejšom teréne vypadal skôr na začiatočníka, ale vyzbrojený boli všetci veľmi dobre. Prehodili sme pár slov. Pýtali sa ako je to s Tatrami u nás, či ich aj strážia keď sú zatvorené. Oni nám zase ukázali kadiaľ vedie výstupová cesta na Swinicu. Ale chalanov som už na to nedokázal prehovoriť. Terén tam bol dosť zaujímavý a na to sme neboli dostatočne pripravení.

A tak sa vraciame späť po hrebeni a stále stretávame odvážlivcov, ktorí sa nevyzbrojení a nepripravení pohybujú miestami na tenkom ľade a to doslova. Z Ľaliového sedla zbehneme na obrovskú horskú chatu Murowaniec v Gasienicowej doline. Dáme pivko a už len zbehneme dole do Kužnic, naskočíme do prvého taxíka a už sme pri aute. Cestou mi v aute pospí posádka, a po tmavých Oravských zákutiach rozmýšľam. Boli sme na tej Svinici, alebo nie?

Peter Kračmer
www.outdoorsport.sk