Sky Line

V Tatrách vždy začínam od nuly. Bez ohľadu na počet dní, ktoré som v nich strávil, je to stále málo na akýkoľvek pocit sebaistoty na nástupe. Znova a znova školáčik, prichádzajúci v očakávaní so zmyslami dokorán...

Tatry sú rafinovane členité a neskutočne komprimované. Časom síce absorbujete ich základnú štruktúru, ale nikdy ich neobsiahnete úplne a vždy vás budú nanovo prekvapovať. Detailami, ktoré vám deň predtým ušli, pretože ste si ich v záplave iných vnemov nevšimli, alebo jednoducho preto, že tam neboli, lebo ich v noci vytvoril vietor zo zrniek snehu. Neobsiahnuteľné, dokonalé dielo.

Podmienky sa v nich menia nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu. Ďalší dôvod k obozretnosti. Žiadny priestor na ustrnutie. Práve toto mám rád. Byť trošku napätý. Je to namieste. Apatia a rutina nie sú žiadúce, nie len v horách...

Nie je možné vopred čokoľvek odhadnúť. Z miesta, kde bývam, to ani nie je možné. Chýba empíria. Tá prichádza pomaličky, až s prvým a každým ďalším krokom. Stále však nie je priestor "zaspať na vavrínoch". Aj keď vám dnes dovolili o čosi viac, ako ste ráno dúfali, už zajtra musíte byť pripravený ustupovať. Nemá zmysel sa prieť. Hory sú vysoká, nie však jediná priorita.

Scenár tohto príbehu vznikol spontánne. Na začiatku nebol žiadny konkrétny cieľ, iba obyčajná zvedavosť a snaha zísť z vychodených trás.  Inšpirácií je mnoho, stačí sa prehrabať webom. Časom sme akosi prirodzene začali pridávať aj vlastné inšpirácie, ktoré nás dostali na ďalšie nové miesta. Samozrejme nie sme naivní a vieme, že boli novými iba pre nás. Povznášajúci pocit z bádateľstva nám to však nezobralo :-)

Neraz nás inšpirovala len vlastná obmedzenosť, napr. v práci s lanom. Tak sme napríklad traverzom Čubriny "objavili" alternatívu k Tatarkovmu zlaňovaniu Temnosmrečinského sedla. Skialpovejšiu,  za dobrých podmienok aj lyžiarskejšiu, naviac s možnosťou dostúpenia vrcholu. Zaujímavých zistení bolo počas rokov viac. Akoby sme zozbieravali čriepky neznámej mozaiky. Až po veľmi dlhej dobe z nich podvedomie začalo vyhodnocovať kontúry nejasného obrazca, až sa nakoniec pridalo aj vedomie s logikou a začal sa rysovať možný konkrétnejší cieľ.

Zistenie bolo viac ako zaujímavé. Je veľmi veľa vrcholov, na ktoré je možné vystúpiť bez lana a podozrivo veľa z nich leží v hlavnom hrebeni. Naviac mnohé z nich je možné za primeraných podmienok zlyžovať.

Ležérne výlety bez vyššieho princípu zrazu nabrali cieľ. Nie ako modlu, len ako potenciálnu možnosť. Prestali sme sa potulovať a začali sme systematickejšie dozbieravať zvyšné časti mozaiky, z ktorých posledné časti do seba zapadli až vo februári tohto roku.

Po tom, ako sme si vôbec pripustili, že by bolo možné zreťaziť viaceré štíty hlavného hrebeňa do jednej túry, sme veľa diskutovali o podmienkach a fáze sezóny na to vhodnej. O tom, aké podmienky sú primerané na zlyžovanie napr. Litvorového žľabu či JZ steny Rysov, je možné diskutovať donekonečna. Isté je len to, že ani na jednej zo spomenutých línií sa nám doteraz nezdali vhodné podmienky, a to sme ich nie raz obzerali a v smere zdola nahor aj prešli. Teraz ich chceme zobrať traverzom. Záver debát nebol veľmi povzbudivý. Vhodné podmienky na prechod, pri ktorom sa budú lyžovať rôzne expozície v rôznych fázach dňa, neexistujú. Treba mať proste veľký kus šťastia a ostatné jednoducho akceptovať. Improvizovať. Niečo bude fajn v smere hore a mrzuté smerom dole, iné zase opačne. To tretie bude nanič obojsmerne. Ak bude niečo lokálne nebezpečné, tak to môžeme vynechať, ak globálne, tak večierok zrušíme a skúsime inokedy a možno aj nikdy. Možno je to predsa len príliš veľký koláč, do ktorého sa chystáme zahryznúť. Hory sú vysoká, nie však hlavná priorita.

Sezóna pokračovala a veľa príležitostí neponúkla. Počas prvej stabilnej periódy z prelomu februára a marca bolo síce slnečno mnoho dní po sebe, neboli však chaty. Sneh bol bezpečne stabilizovaný, čitateľný, ale v mnohých líniách ho bol nedostatok. Marec a apríl ponúkol minimum pekných dní, zato však hodné snehové prírastky, ale aj z nich prameniace riziká. Sezóna sa chýlila ku koncu. Neboli sme nijako nervózni, keďže sme si vôbec neboli istí, či vôbec do toho chceme ísť. Parťáka trápilo koleno a sezónu už mentálne ukončoval. Bude ako bude, vravím si.

Nakoniec predsa len zahlásili po dvoch - troch lepších dňoch a krátkom jednodennom zhoršení ďalšie štyri dobré dni. Posledné dva možno až príliš (freezing 4000+). Čo s tým? Nenavyberáme. Akceptujeme. Dosť času na prípravu aj akú - takú stabilizáciu podmienok. Aj na zámenu partnera. Nešťastné koleno.

Je zbytočné rozoberať prechod sedlo po sedle a vrchol po vrchole. Bolo to presne také, aké to malo byť. Pestré a nádherné. Ak sa nám niečo zdalo príliš nebezpečné, jednoducho sme to skĺzali s cepínmi v rukách (vrch Litvorového žľabu) a na lyžiarov sme sa hrali až tam, kde to podmienky dovolili. Ak bol vytopený mixový prah nad naše lezecké možnosti, natiahli sme si repku (Čierne sedlo, Kohútik - reťaz pod snehom), v zásade jedinú lezeckú pomôcku, čo sme si pre prípad núdze vzali.  Ak bol niekde nečitateľný nános snehu, tak sme radšej opatrne po nosnejšom zniesli a nedráždili vankúš lyžami (Stolarczyk). 

Podmienky nám ale dovolili ďaleko viac, ako by sme si mohli želať, a zlyžovali sme vlastne skoro všetko. Niečo dokonca v sezónnych podmienkach. Baranie Rohy na konci ťažkého prvého dňa - ako za odmenu. Prašan. Krásne uložený, žiadne nazdúvance, minimum kameňov. Spodný prah na rozdiel od prieskumu z februára luxusne presnežený. Paráda.

V líniu v SZ stene Rysov sme na záver horúceho tretieho dňa ani nedúfali. Celodenný vietor však spolu s podvečerným oblačným filmom stlmil rozklad zjazdovky a umožnil nám zlyžovať ju v dobrom, bezpečnom snehu. Samozrejme len po spodný prah, ktorý už tiekol. S tým sme však počítali. Super.

Aj načúvať a prehodnocovať bolo potrebné. Vzdali sme sa prechodu cez ZŽB a Snehovú galériu z dôvodu prudkého oteplenia a priameho slnka do výstupovej línie, a hlavne do vyplnených plôch nad ňou. Tiež z obavy z finálneho krátkeho traverzu do brány v masách práve otepleného snehu (freezing level 4000+, v noci 3000+). Dva týždne dozadu sme líniu prešli a vedeli sme koľko je v nej snehu.

Tiež neísť na Východný Mengusák v posledný deň ráno bolo s odstupom času rozumné. Snehu bolo v línii ešte dosť, ale bol zatiahnutý len na povrchu. Primálo na pohodlný výšľap, ako aj na bezpečnú lyžbu. Teplé noci sú nanič, ale čo s tým, akceptujeme to. Ak by sme šli, so silami by sme na fajront boli natesno a posledné kopce by sme šli potme. Brrrr.

Za odmenu dostávame Čubrinu a hlavne žľab z Čubrinskej štrbiny do záveru Piargovej dolinky. Je prudko lyžovateľný, v čo som nedúfal. Jediný žľab, ktorému nočné teplo prospelo, inak by bol v betóne. Krásna, pred slnkom aj zrakmi ukrytá línia, viditeľná len z jediného miesta. Stopy pod ňou však prezrádzajú, že nie je len naša :-)

Zvyšné výstupy a zjazdy kadejaké. Všetky akosti. Lepšie, horšie. Škoda len, že na danú ročnú dobu minimum naozaj dobrých hutných firnov. Takých, ako minulú jar. Čo im ani horúčava neuškodí. Zväčša len nepretvorené lepidlo snažiace sa vytrhnúť nás pri nábehu naň z lyžiarok. Berieme aj to. A ďakujeme.

Sumár: štvordňová lyžiarska túra pozdĺž hlavného hrebeňa od najvýchodnejšieho po najzápadnejší vrchol VT. Dostúpených 18 vrcholov (všetky v hlavnom hrebeni) a 19 sediel, cca 70 km, cca 8000 v. m.

MR (foto LF)

PS: Túru venujem JM, ktorému okolnosti neumožnili absolvovať ju vcelku.