Ultra Fun Run okolo Vysokých Tatier

Starý Smokovec - Hrebienok - Skalnaté pleso - Chata pri Zelenom plese - Kopské sedlo - Javorina - Lysá poľana - poľana Bialsczanska - polana Rusinowa - Murowaniec - Ľaliové sedlo - zrušenou zelenou značkou do sedla Závory - Kôprova dolina - Tri studničky - magistrálou na Štrbské pleso - Popradské pleso - Ostrva - Sliezsky dom - Starý Smokovec = cca 90km, 4550v.m., z toho 7km asfalt, zvyšok chodníky tatranské...

Bude to už deväť rokov, čo som na Vetromag pridával report Vlada Dudláka, ako spolu s kamarátom Slavom Gleskom dávali pokusy na tejto trase. Vladov úspešný pokus trval vtedy 24 hodín. Už vtedy som pri vizualizácii tejto trasy pocítil mravčenie v kolenách a ako malé dieťa prechádzajúce okolo výkladu s hračkami som namieril prstom a bolo jasné: "Toto chcem!!!"

Nebolo by na tom nič nezvyčajné ani neuskutočniteľné, keby som v tom čase už roky nebehal, nemal za sebou dve operácie kolena a na túry chodil zásadne s paličkami, aby som zmiernil pri zostupoch bolesti kĺbov...

Okolo Vysokých Tatier - Vetro ultra FUN RUN 18.06.2016

Starý Smokovec 5:30

Štartujeme oficiálne spred Sherpa Café. Rišo ma po dlhšom prehováraní ukecal. Ideme dvaja. Najrýchlejší fotoreportér na Slovensku ide so mnou. Nakoniec sa to ukázalo ako rozhodujúce pre úspech akcie, mať so sebou takého bodyguarda :) A okrem iného aj slušný fotoreport z akcie bude...

Na Hrebienok sme vykráčali asi za 20 minút, potom už poklusom. Poklusom sme prešli aj cez Skalnaté pleso. Krátime si čas rozhovorom. Aspoň sa nezadýchame. Strmšie úseky prechádzame do plynulej chôdze.

Chata pri Zelenom plese 7:30  (dve hodiny na trati) 

Rišo vedel, že tu chcem spraviť pauzu, tak zaostal. Pauza nakoniec moc dlhá nebola. Dnu v chate masaker, a to ešte nezačala sezóna. V kuchyni bolo o dosť teplejšie ako vonku a začalo sa zo mňa liať ako z krhly. Ďakujem Tomášovi aj celému Teamu za občerstvenie a po desiatich minútach sa lúčim: " Extrém je to, čo tu predvádzate vy, my si ideme len na dlhšiu túru trošku zaklusať..."

Zjesť som na chate nestihol nič ako som plánoval, tak vyťahujem pri Bielych plesách dvoch smoutíkov Powerbarových - toľko moja dnešná desiata a raňajky dokopy.

Kopské sedlo  8:21    (2:51 na trati)

Presne tri hodiny po štarte sme na Kopskom sedle. Počasie praje, vychutnávame výhľady. Samozrejme, že sú aj kamzíky. Ešte sa cítim sviežo. Bežíme dole. Pokúsime sa súvislým behom až do Javoriny trošku nahnať čas. Samozrejme do toho dávame fotenie, filmovanie a kochanie sa. Na odpočívadle v doline vyplašíme malú líštičku, tak zastavujeme na chvíľu. Rišo robí výpady rôznymi smermi kvôli lepším fotkám. Snažím sa nevšímať si ho a bežať vyrovnané tempo.

Javorina 9:08   (3:38 na trati)

Zbeh dolinou bol príjemný a podľa predpokladov aj rýchly. Od Javoriny na nás čakajú 4km po asfalte. Premávka našťastie nie je veľká, teda kým neprídeme do Lysej Poľany. Tu začína kolóna áut až po polanu Bialczansku. Všade je ruch. Množstvo áut, autobusov a davy ľudí. Kupujeme lístky do národného parku. Mám pripravené Zloté. Patrilo by sa už aj niečo zjesť, ale tie davy vytvárajú nepríjemné prostredie. Rišo vyťahuje svoju špecialitu - biely rožok so syrom. Ja si dávam gel, v tej horúčave nemám chuť do jedla, a kráčame rýchlou chôdzou ďalej.

Gesia Szyja  10:20   (4:50 na trati)

Máme za sebou najdlhšie schody vo Vysokých Tatrách, sme to stúpanie samozrejme prekecali, aby sme sa nenudili :) Teraz by som mal naozaj niečo zjesť, ale teplota stále stúpa. Vyťahujem jedinú slanú žemľu, ale po tom, ako som do seba dostal polovicu, to vzdávam. Na rad prichádzajú Hydrogely od Powerbaru. Moja oblubená príchuť Cola. Od Gesiej šije nasleduje traverz severnými úbočiami Tatier. Zelený šlak - netrafí ma šlak. Vody dosť, aj chládok je. Húsenková dráha, hore - dole. Preliezačky. Do kopca kráčame. Snažím sa dávať pozor na členok. Zranenie je ešte pomerne čerstvé. Pred mesiacom som si ho poriadne vykrútil. Uvedomujem si, že tento výlet asi nebol veľmi rozumný v mojom stave a po následnom tréningovom výpadku, spôsobenom vytknutým členkom, ale... Do odchodu na letnú pracovnú sezónu ostáva týždeň... 

A tak som tu. Bodyguard mi dýcha na chrbát. Z lesa sa vynára 

Murovaniec 11:32   (6:02 na trati)

Presne šesť hodín nám to trvalo až sem. Opäť sa dostávame do miest s vysokou koncentráciou ľudí. Bežím na záchod nabrať vodu. Tečie len horúca. Haha. Vybehnem vonku s prázdnymi fľašami a zbadám zo zeme trčať nejakú hadicu. Uzáver funguje. Voda výborná. Mokrá a studená. Prezliekam tričko a davaj het. Prvá približne polovica výletu prebehla parádne. Jesť mi nechutí, opäť dávam iba gel.

Stúpame do Ľaliového sedla. Sme tu prvý raz.

Ľaliové sedlo 12:19   (6:49 na trati)

Fotíme, obzeráme sa, kocháme sa, pofukuje, dávam šuštiačku. Tu niekde začína bývalá zelená značka. Traverz do sedla Závory. Nie je problém ju nájsť. Ideme, rovinky sa snažím klusom. Chodníček sa sem tam stráca, mužíci pomáhajú. Na traverze nastúpame viac, ako som si myslel. Popri drine sa kocháme výhľadmi. Najkrajší a najdrsnejší úsek. Ešte nikdy som tu nebol. V závere traverzu máme rozostup. Rišo veľa fotí. Vychádzam na hrebeň. Uvedomím si, že tu niekde by z toho mohla vyjsť pekná fotka. Postavím sa na skalu, chvíľu postojím a idem ďalej. Nekomunikujeme na diaľku. Cvakol ma presne.

"Bolesť tam bude s tebou. To však neznamená. že Ty ju musíš prijať!" (Citát z knižky o Ultra)

Závory 13:05   (7:35 na trati)

Po nádhernom a divokom traverze, ktorý sme šli obaja prvý raz, sa dostávame na sedlo predeľujúce Tichú dolinu od Kôprovej. Nasleduje dlhý zbeh dole kopcom. Podľa plánu by tu bolo treba bežať rýchlo, dlho a bez zbytočných prestávok. Už po prvých desiatkach metrov však zisťujem, že také jednoduché to nebude. Smiešnych sedem a pol hodiny po tatranských chodníkoch stačilo na to, aby mi začali jednotlivé súčiastky vypovedávať službu. Našťastie nosná konštrukcia kostry drží a tak bežíme ďalej. Rišo má čas na fotenie a ja sa sústredím na kladenie nôh pred seba. Bežíme, aj keď pomaly, až po odbočku z Kôprovej doliny.

Tri studničky 14:37 - tam, kde sa značka takmer dotkne Cesty Slobody   (9:07 na trati)

Už dlhšiu chvíľu sa moja myseľ upiera iba na jeden bod: v mieste, kde sa značka takmer dotkne asfaltovej hlavnej cesty, nás čakajú ukryté flašky coly a vody. Na jedlo som už rezignoval: gely a teraz hurá - čierna, lepkavá, penivá tekutina. Pokúšam sa na chvíľu si ľahnúť hore nohami, nech sa mi trošku krv vráti do hlavy. Veľmi chabý pokus to bol. V každom prípade po pár glgoch čiernej tekutiny a pár minútach na zemi usudzujem: ide sa ďalej. Rišo, ten sa tvári, že neopustil svoju komfortnú zónu - tým lepšie. Môžeme sa venovať mojim problémom :)

Po stopách Tatranskej šelmy sa plazíme úpätím Tatier. Ľudia sa vracajú z túry. Je sobota a je ich veľa. Ufff, idú všetci proti nám... Vyhýbanie je náročné.

Jamské plesá. Rišo si kráti čas komentovaním katalógových turistov. Nevnímam ho veľmi. Debata už dlhšie nie je na slovíčka bohatá. Snažím sa piť, koľko sa do mňa vojde - málo. Po každom glgu musím chvíľu počkať, kým sa odvážim na ďalší glg.

Štrbské pleso 16:09, zbiehame z cesty dole ku jazeru, medzičas pri jazere   (10:39 na trati)

Aby utrpenie nebolo ľahšie, čaká nás úloha preraziť cez slovenský St. Moritz v jednu peknú sobotu začiatkom sezóny. Na ceste oproti nám pár športovcov s číslami simuluje beh. "Jéj Rišo! Tvoje obľúbené preteky!" Snažím sa spraviť si srandu z robocopa, ktorý mi stále dýcha na chrbát a cvaká foťákom. Minulý rok na nich na znak protestu odmietol vystúpiť na stupne víťazov... :-) No dobre, nebudem sa v tom vŕtať, ideme ďalej.

Ideme, veru, beh to nie je. Na začiatku lesa sa vnorím do húštiny a vzápätí sa vynorím s veľkou plechovicou v ruke. Redbulcola - stojí na nej. Bojím sa toho napiť. Jednoducho mám odpor ku grcaniu. "Tu máš, zober to." Podávam plechovku Rišovi.  Poslušne ju doniesol až do cieľa...

"Štíš?" - tak znie môj najobľúbenejší citát z Jurekovej knižky. Problém je - že nie. A už pekne dlho. Naposledy to bolo na Kopskom sedle. Dnes je teplo. A do toho všetkého ma v mysli začína prenasledovať tá strašidelná Kaktusova historka. Sakra, prečo mi ju len vtedy porozprával! Alebo žeby chvála bohu, že mi ju vtedy porozprával?

Neštím, ale pijem. Aj tak neštím.

Predbiehame turistov, blížime sa na Popradské pleso. Počasie nám praje. Gorila za mnou mi pomáha zahnať nepekné myšlienky. Také nepekné, že sa nepatrí ich ani vysloviť.

Popradské pleso 17:10   (11:40 na trati)

Ignorujem gorilu. Naber si vodu na záchode, dobehneš ma, vravím jej. Nestavíme, máme zpoždění... Zahryzneme sa do (sadomaso) Ostrvy. Proti nám sa vracajú turisti z túry. Uhýbame sa - auuu. Fľašku už dlhý čas nesiem v ruke. Glg vždy keď sa dá, ale aj keď nie, tak hej. Asi v polovici si sadnem na kameň a... Hurá, pôjde to - a rovno na chodníku si stiahnem elasťáky.

"Tá farba nebola nič moc. Aj objem bol tak najviac deci, ale sláva -  obličky ešte fungujú, a teraz rýpeme ďalej! A ozaj, tu máš, zober mi batoh!!" Asi toľko hovorím Rišovi a vytrhávam ho z jeho fotografických orgií.

 Ostrva 17:58   (12:28 na trati)

Od hotela to trvalo 48 minút. Hore si sadnem a čakám, kým mi fotograf vynesie batoh. A teraz poďme, už to bude z kopca. Hecujem sám seba. Vzápätí dostávam ranu medzi oči. Stúpanie pokračuje ešte chvíľu.

Konečne sa to začalo zvažovať. Rovinky poklusíkom, dole kopcom ťapky ťapušky... Au au.

Zrazu sa svah zlomí a vidím Gerlach a morénu Batizovského plesa. Opäť počítame: koľko nám to vydá? Dáme to pod 15, v pohode. Sakra, plán bol síce trošku rýchlejšie ísť, ale čo už, neevaaadíííí.

Sliezsky dom  19:29   (13:59 na trati)

Rišo ma predbieha a... Vyťahuje foťák. "Sakra, nefoť už, tieto fotky si teda doma na stenu nevycapím." Precedím pomedzi zaťaté zuby... A teraz aspoň vďaka fotkám vieme presné medzičasy :))

Rázcestie pod Sliezskym. Kukneme na značku: "Sakra! (Tentoraz zanadáva Rišo), značka hlási 1:40, myslel som, že to bude podstatne menej, šak to nedáme pod 15 hodín!" 

"Skúsime to", poviem. Ostáva nám asi 50 minút času. Bežíme dole kopcom. Zázrak, že sa mi karoséria ešte nerozsypala. Sústredím sa na členky. Beh po kameňoch je môj vlastne jediný druh behu, ktorý mám rád.

Spomínam si na to Stanove vychodňarské: "To dáme".

Týmto hecovaním, kvôli pár minútam, kvôli tomu, či to bude pod 15 alebo nie, sme zábavu na konci pekne vystupňovali. Auu, ale to bolí. Pätnásta hodina sa blíži. Aj Smokovec. Zábava graduje.

"Ktorý debil vymyslel, že cieľ je pred Šerpa café, keď auto máme pri kostole? Aha ja." Záverečný kilometer po asfalte, kontrolujeme čas. Po 50 metroch klusu musím dať vždy 20 metrov chôdze. Hrozí, že mi buchne

kotol. Tu sme. Ani som negrcal.

Sherpa café 20:26   -   Vysoké Tatry okolom dokola. 14hod 56min 

Posledné štipky zdravého rozumu mi hovoria, že sa už nebudem pokúšať ísť vo vlastných stopách a prešliapanou cestičkou sa pokúšať vylepšiť tento čas v zdravšom a vytrénovanejšom rozpoložení. Okrem snahy vyobjímať milované Tatry bolo cieľom tohto projektu aj podnietiť trošku projektovú aktivitu slovenskej ultra scény. Netreba zabúdať, že nielen pobehovaním s číslom po vyznačenej trase pomedzi občerstvovačky za sprostredkovaným a zorganizovaným zážitkom je ULTRA živé.

Trasa OKOLO VYSOKÝCH TATIER je jasná, transparentná, logická. Ak by si to niekto našiel ako výzvu, budeme určite radi. Tak ako v lezení žije scéna novými prvovýstupmi, ich opakovaniami a následnou diskusiou a porovnávaním zážitkov, tak isto by z takýchto projektov profitovať mohla, mala a aj profituje scéna ultrabežecká...

Na záver už len toľko: s Rišom sme prebrali po ceste okrem iných vecí aj niekoľko možných projektov do budúcnosti. Bude už len ťažšie, dlhšie a horšie.... Auuu. Sú to všetko veci, ktoré buď ešte nikto štýlom nonstop nešiel, prípadne pôjde o výrazné vylepšenie štýlu. Teda... Toľko plány.

A úplne na záver by som chcel poďakovať chalanom Vladovi Dudlákovi a Slavovi Gleskovi, odklik na ich report je pod článkom. Vyzdvihnúť podobné projekty by sa patrilo tiež: veľmi sa mi páčili aktivity Martina Markecha a jeho projekt Zuberec - Matliare (odklik pod článkom), veľmi ma potešili aj nepretekové aktivity víťaza Nonstopbehu Jula Kaľavského.  Julo Kalavský Holeinone

Takisto projekt 12CH má myšlienku, logiku a hlavne môj najobľúbenejší podklad na behanie :)

Netreba zabúdať, že akcia sa končí až jej zdokumentovaním... ;)

Martin Bartoň, foto Rišo Pouš

UPOZORNENIE!

Čítanie a následné vykonávanie podobných aktivít môže viesť k nevyliečiteľným závislostiam poškodzujúcich zdravie, okrádajúcich rodinu a deformujúcich zdravú spoločnosť. Používanie informácií v tomto článku iba na vlastné nebezpečenstvo a vlastnú zodpovednosť. 

Poďakovanie za podporu:

 www.davorin.sk

www.adamsport.eu

www.sportrysy.sk