Vysoké Tatry: Platňa

“Dvaja horolezci visia v zvislej stene. Sú v bezvýchodiskovej situácii. Sú stratení, nepomôže im ani modliť sa. Prší ako z krhle, hromy bijú, blesky križujú nebo. Síl im viditeľne ubúda. Vôľa na prežitie klesá. Ich život visí len na vlásku. Nemilosrdná a krvilačná Hora čaká na svoje obete. Nechá človiečikov ešte nejaký čas potrápiť sa, potom ich zhltne. Ich tela rozdrví svojimi ostrými žulovými zubmi, pochutná si na šťavnatej človečine a nakoniec vypľuje ich nestráviteľné kosti”.

Tak nejako by mohol začínať banálny horolezecký krvák. V tomto konkrétnom prípade však ide o skutočnosť, jedným z dvoch uväznených nešťastníkov som ja. Druhým je Ďuro, obidvaja sme úplne mokrí, ale nie beznádejní.

Začiatok prvého dejstva našej príhody bol tiež “vlhký”. Odohral sa v “mokrej štvrti”, v tatranskej krčme Pod lesom. Bolo to v sobotu, 15.júna 1963, deň vyplácania “zálohy”, prvej polovice mesačného zárobku. Ja som pracoval na blízkej stavbe. Zvykom stavbárov bolo prepiť časť zarobených peňazí hneď na tvári miesta. Profesionálna solidarita ma prinútila k aspoň krátkej účasti na tejto orgii.

Predo mnou stojí veľké pivo a pol deci rumu. Som nervózny a namosúrený. Vedľa mňa je nabalený batoh do hôr. Chystám sa na lezeckú túru. To znamená, že musím tak rýchlo ako to len je možné, vypadnúť. Nakoniec sa mi to aj podarí. Nebo je zatiahnuté a poprcháva. Ale nemám iného východiska, ako vydať sa na chatu,som dohodnutý na túru a nechcem sklamať môjho priateľa.

Stúpam ťažko nabalený dolinou. Nie som úplne triezvy. Teraz silno a vytrvalo prší. Mám čas na rozmýšľanie. Pochybnosti o správnosti a rozumnosti môjho konania sa zahniezdili v mojej duši. Nie som “praštený” alebo blázon, ísť v tomto počasí do hôr? A ešte k tomu s úmyslom pustiť sa do nie najľahšej túry, ktorá je na hranici mojich fyzických, ale hlavne psychických schopností? Na výstup, aký som ešte nikdy v živote neurobil? Teraz však je už neskoro zapnúť spiatočku, kocky sú hodené, zachrániť od vnútorných útrap ma môže len eventuálny zajtrajší dážď. To zmierňuje moju vnútornú situáciu, začínam byť šťastný, že vonku stále leje ako z krhly.

Do chaty vstúpi môj partner Laco. Je veľmi silným lezcom, s našim zajtrajším plánom má určite oveľa menej psychických problémov ako ja. To ma uisťuje. Začínam veriť, že to zajtra určite “nejako” dopadne.

Nedeľa, 16. júna. Je krásna noc. Hviezdy sa trblietajú. Najprv je to pre mňa sklamanie, ktoré sa však rýchlo zmení v chuť pustiť sa do boja. Do zápasu samého so sebou. So svojimi slabosťami. Zhltneme krajec chleba, napijeme sa studenej vody z jazera, dobrodružstvo sa začína. Od nástupu do steny nás delí dlhá cesta. Dochádzame do sedla, odtiaľ vidíme po prvýkrát náš vyvolený cieľ. K nemu vedie len krátky zostup žľabom. Silou vôle neovládnem moje duševné rozpoloženie. Vypomstí sa mi to na črevách. Musím ich okamžite vyprázdniť. Ako sme tomu so smiechom hovorievali: posral sa už pod nástupom.

Platňa, do ktorej sa púšťame, je skoro zvislá, preťatá puklinou, ktorá udáva jediný možný smer výstupu len pomocou skôb, zabitých do trhliny*. Mnohé z nich nedržia dobre. Pri ich zaťažení treba byť nanajvýš opatrný.

Laco je na čele výstupu. Hĺbka pod nami rastie. Laco sa však zrazu zastaví, hromží, nemôže ísť ďalej. Nemáme v zásobe tie správne skoby. Čo robiť? Ostáva nám len ústup. Zlaňujeme. Túra nie je dokončená. Zostúpime do doliny. S porážkami sme sa naučili zaobchádzať aj v horách. Ide sa na pivo v Taverne v Smokovci.

Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu. Ja som si počas hodín, visiac vo vertikále, na toto prostredie úplne zvykol. Začínam sa v ňom cítiť dobre, v pohode. Identifikujem sa s mojou situáciou. V platni, akých je v Tatrách len veľmi málo. S expozíciou, akú som doteraz ešte nezažil. S nesmiernym prázdnom, vzduchom pod mojimi podrážkami.

O týždeň neskôr ma  Ďuro, lezecká hviezda Tatier, pozval na mne už dobre známu platňu. V horách panuje  naďalej neisté júnové počasie. Sme však optimisti. Kto váha, nevyhrá. Teším sa na dobrodružsvo, ktoré ma očakáva. Môj partner je suverén, predvádza mi v stene skutočne majstrovské umenie lezenia. Mám ľahšiu úlohu ako môj prvolezec: držať hubu a nebyť defetista. Nestratiť nervy a motiváciu.

Ďuro oznamuje, že musí cikať. Pre muža, nachádzajúceho sa vo vertikále, cikanie v podstate nie je žiadnym problémom. Ale! Ja stojím len niekoľko málo metrov pod ním. Prúd moču steká najprv po skalnej pukline, rozpráši sa na prvej skobe a mne sa dostane výdatnej teplej sprchy. Ďuro ma ošťal. Samozrejme ani okuliare (som krátkozraký) si v mojej polohe nemôžem očistiť. Lezie sa ďalej, ako keby sa nič nebolo neprihodilo.

Úspešný koniec výstupu máme takrečeno na dosah ruky, keď nám počasie urobí škrt cez rozpočet. Celý deň bolo zamračené, ale verili sme že nezmokneme. Pod nami bola už veľká hĺbka, nestarali sme sa však o ňu, jediný smer bol postup nahor. Na každej túre je tzv "point of no return", bod, po prekročení ktorého sa už nemožno vrátiť  do doliny. Odkiaľ jediná cesta vedie len hore, smerom na vrchol. Cesta do doliny je odrezaná. Myslím si, že my sme túto hranicu práve dosiahli.

Západný vietor prihnal búrkové mraky. My, ešte suchí, vidíme ako sa na druhom konci doliny z neba chrlia prúdy dažďa. Za niekoľko minút sme aj my boli v inferne. Začiatok lejaku mi poslúžil. Dážď mi do čistučka vyumýval ocikanú hlavu a hlavne okuliare. Za sucha sme si ani neuvedomili, že naša platňa tvorí akýsi lievik, ktorého stredom vedie puklina, v ktorej sa nachádzame. Teraz za intenzívneho búrkového dažďa stojíme, alebo lepšie povedané visíme priamo v divokom potoku, ktorý sa valí dole stenou. Voda mi tečie cez chrbát do nohavíc a po nohách do topánok. Situácia sa stala z jednej minúty na druhú extrémne vážnou. Pud sebazáchovy nám diktuje dokázať, že sme horolezci, ktorí si toto pomenovanie aj zaslúžia. Našim novým a jediným a posledným cieľom je dostať sa so zdravou kožou a bez prúseru znovu do doliny. A z nej, možno aj do smokoveckej Taverny na zaslúžené pivečko. Vybudovanie bezpečných stanovíšť v stene je nanajvýš problematické, zlaňovanie bez sebaistenia (ako to vtedy bolo zvykom) na mokrých konopných lanách extrémne namáhavé a nebezpečné. Napriek tomu sme sa dostali do krčmy “nepoškvrnení”

Nasledujúci deň bolo počasie krásne. Naši priatelia, popradčania Belo a Jano, ktorí mali platňu naprogramovanú, ju bez problémov vyliezli. Ja som si predsavzal že sa do tejto steny znovu vrátim. Osud však rozhodol ináč, zavial ma do cudziny. Platňu už nikdy neuvidím.

Dva pokusy o prelezenie platne, dvakrát som bol neúspešný. Necítil som to však ako porážku. Prežil som nezabudnuteľné dni v horách, vydal som zo seba maximum a naučil som sa nájsť aj v extrémnej situácii vnútorný mier, vyrovnanosť a pokoj mojej duše. Mier, ktorý som aj v budúcnosti vždy znovu hľadal, ktorý mi umožnil dlhoročne aktívne pôsobiť v horách. Mal som šťastie vystúpiť ešte na mnohé vrcholy a preliezť veľa stien. Vnútorný mier som však hľadal už pred novým dobrodružstvom a nie počas neho. Ak som ho nenašiel, na plánované podujatie som zanevrel. Mojou hybnou silou bola vždy radosť z činnosti, vyhýbal som sa súťaženiu s inými. Naďalej, aj dnes, hľadám konfrontáciu a boj sám so sebou.

* dnes sa prístup k tomuto športu, technika lezenia, tréning a hlavne materiál zmenili. Naša platňa sa dá liezť (ľuďmi s výnimočnými schopnosťami) aj “voľne” tj. bez visenia v skobách. Tieto slúžia len na istenie lezca a nie na postup. V roku 1963 o tom nik ani nesníval.


Alexander Luczy
CH Biel-Bienne, Švajčiarsko

Z histórie Platne:
Vyššie uvedená príhoda sa odohrala v juhozápadnej stene Malého Hrotu. Prvovýstup urobili v roku 1962 dvojica “Pavúkov” z Bratislavy. V júni roku 1963 sme sa pokúšali o druhý výstup. Pritom som mal šťastie a česť byť partnerom takým lezcom ako Laco Šedivý a Ďuro Weincziller. Druhý výstup platňou sa podaril Milanovi-Belovi Kriššákovi a Jánovi Ďurovovi. O niekoľko dní neskôr vyliezli stenu Laco-Tatko Janiga a Ivan Mátray. Po nich nasledovali Laco Šedivý a Jožo Koršala, ktorí otvorili nový, vyrovnávajúci variant v hornej časti steny. Všetci boli mojimi priateľmi z vtedajšej “popradskej partie”, na ktorú ako jeden z nich nikdy nezabudnem. Malý Hrot bol náš “challenge”.