Zmluva so Satanom 2421m

          Môj posledný tohtoročný letný deň v Tatrách. Pred siedmou už parkujem pri hlavnej ceste pod Štrbským plesom. Vytiahnem z auta bajk a presúvam sa na Popradké pleso.

Na Majlátke Zuzka ešte raňajkuje, natankujem zo dve kávy a pridávam sa. Nezdržím sa však dlho. Dnes sa ponáhľam na schôdzku. Rýchlou chôdzou vyrážam chodníkom do Mengusovskej doliny. Na chrbte len malý batôžtek a v ňom všetko čo potrebujem.

Rázcestie v Mengusovskej, odbočujem vľavo na modrú značku smer Hincovo pleso. Dnes idem tam, kde som ešte nikdy nebol a preto pri rýchlej chôdzi, občas prerušenej krátkym pobehnutím držím hlavu hore.

Cítim že by tu niekde mohla byť odbočka z chodníka a nemýlim sa. Tam kde značka začína stúpať ju nachádzam a odbočujem vľavo. Zakrátko už stúpam suťovým svahom. Chodník žiadny, kamene sa pod nohami hýbu.

Stúpam do Satanovho sedla. Podľa "Arnovej" knižky by to mala byť dvojka. Pri vstupe do žľabu prvý raz traverzujem snehové pole. Šúchaním si pripravujem bezpečné stupy a stále postupujem pomerne rýchlo. Moje sedemmíľové Mizuno walking ma spoľahlivo nesú hore.

Žľab sa pristrmuje, je to už ľahké lezenie. Opäť ma to vytlačí na snehové pole. Postupujem po jeho okraji. Skala je tu lámavá, chyty nevýrazné a celé je to pokryté vrstvou jemného štrku.

Nepríjemný výstup. Možnosť zostupu jednoznačne zavrhujem. Našťastie variánt na zostup je viac.

Na snehu si pomáham kameňom v ruke aby som sa nemusel opierať rukami o sneh. Chladí to. Ako tak čistím drobné stupy od jemného štrku a vklínený o snehové pole a skalný okraj postupujem hore, myšlienky mi blúdia po kopcoch.

Ranná oblačnosť sa medzitým rozostúpila a v Tatrách sa chystá krásny slnečný deň. Ďalší krásny deň v mojom prirodzenom životnom prostredí.

Pardon! Napadá ma krátka úvaha na túto tému.

Prirodzené životné prostredie

Veľmi nesprávne by som hovoril, keby som si ho privlastňoval a vydával za "moje prirodzené životné prostredie"!

Ono totiž existuje Len jedno Prirodzené životné prostredie! Pre všetkých!

Väčšina ľudí sa pohybuje väčšinu svojho času v tom neprirodzenom prostredí. Ide tu len o to ako silno dokážu klamať samých seba rečami ako: "Ja som taký domácky typ!" alebo "Ja som mestský typ!"...

Preliezam posledné nepríjemné pasáže Satanovho žľabu, na letný zostup úplne nevhodého a vyliezam do sedielka. Vklínený kameň tu vytvoril akési okno - bránu. Prechádzam cez ňu, priamo do Satanovej obývačky. Ďalší výstup na vrchol vedie rampou v západnej stene. Je to ľahké popoliezanie. O chvíľu som hore. Z Popradského hodinka a pár minút. Nestrácam čas...

Zmluva so Satanom

Podrobnosti z tejto zmluvy budú verejné asi ako vládna zmluva s automobilkou Kia :))) Ale predsa len niečo: Zatiaľ čo moje požiadavky boli skoro na celú stranu. Kamošovi Satanovi stačilo málo. On si tam napísal len jedno slovo...

Dohodnuté, podpísané, spečatané. Krv z odrenín z výstupu na spečatenie stačila.

Využijem ešte jeho prítomnosť a nechám si spraviť pár "vrcholoviek". So samospúšťou by som sa tu predsa len natrápil.

Lúčime sa. S pocitom dobrého obchodu sa rozbieham po hrebeni smer Patria. Držím sa hrebeňa aj keď pomimo by to bolo často ľahšie. Vychutnávam si trojkové stienky hore i dole. Vo vrecku ma hreje zmluva. "Až do svojej smrti som nesmrteľný!"

A ešte niečo som samozrejme na ňu nezabudol pripísať: Zvyšok života prežijem prevážne v prirodzenom životnom prostredí!

Prebieham cez Sedlo nad Červeným žľabom. V zime som tu bol viackrát. Spomínam ako som tu s priateľmi Karolom a Mišom za jeden deň bol dva razy. Dali sme dva pekné zjazdy. Každý do inej strany... Karol potom neskôr na lavíne odcválal do Večných lovíšť.

Raz sa tam stretneme a budeme lyžovať do nekonečna... :)))

Ihla v kope sena

Cez Sedlo nad Širokým dobieham na Patriu. Čas mám dobrý. Smer tiež :)) prichádza posledná fáza výletu. Pokúsiť sa nájsť Ihlu v Patrii. Zostupujem dole smerom na Popradské. Je tu celé bludisko žliabkov a žľabov. A čo je horšie ihlu, ktorá by sa podobala na tú povestnú Janigovu fotku s pózujucím Gypsym nikde nevidím.

Kopírujem ľavý hrebeň z pravej strany a nadávam si, že som sa nevenoval viac Arnovej knižke. Jediné čo som si pozrel bola ona povestná fotka, ktorú mám doma na magnetke na chladničke.

Natrafím na miesto plné medvedieho trusu. Nezaoberám sa tým. Oveľa viac by som sa bál v noci v meste ako hocikde v Tatrách.

Predieram sa kosovkou. Nejakú ihlu som našiel. Fotím ale asi to nebude ona. Musím sa kúsok vrátiť, žľab ústi do vodopádu. Predieram sa späť. Parádna depilácia dolných končatín.

Zostupujem vedľajším žľabom. Ťažký terén, všetko čoho sa chytím mi zostane v ruke. Všetko na čo stúpim sa dá do pohybu. Nohy mi ustrelia na mokrej tráve a ja sa šmýkam po zadku ako po tobogane dole. Po pár metroch dopadám na skalný prah. Dopadnem na nohy a rovno bežím ďalej... "Paráda" sám by som to lepšie nevymyslel :)))

Záver zostupu. Blížim sa k chodníku. Orienťáckym žargónom sa tomuto hovorí "Nepriechodný terén!"  Uvoľnujem kamenné lavínky, miestami zostupujem polopádom. Nebojím sa, že sa mi niečo stane. Zmluva vo vrecku ma chráni! Ešte posledný úsek v kosovkovom pralese. Konáre praskajú, dúfam že sa nebudú turisti báť medveďa :))

Vynáram sa na chodníku. Len pár divných pohľadov... Kontrolujem odreniny a škrabance.

Zmluva je spečatená, tak ako má byť - vlastnou krvou.

Na Majlátke som už pred poludním. Dve veľké kofoly len tak zasyčali...

Martin Bartoň