Kežmarský štít: Puškáš - ľavým vhĺbením (IV) 14.7.2012

Južná stena Kežmarského štítu je jedným z najväčších slovenských  „Bigwallov“, čo sa lezenia týka. So svojou výškou cca 550m je preto vyhľadávaným miestečkom lezcov, túžiacich po viacdĺžkových tatranských cestách. Ponuka ciest v tejto krásnej stene je naozaj pestrá a tak je možnosť zaliezť si od tých najľahších obtiažností až po ťažké lezenia do IX. stupňa. Stenu pretína výrazná rampa približne v jej strede a práve nad ňou v ľavej časti sa nachádzajú kultové miesta a cesty ako napr. Pochylého platne, Tulák po hviezdach, Total Free Jazz...

O existencii Kežmarského štítu (2 558m) som vedela, ale nikdy som sa oň nejako výrazne nezaujímala. O to väčšiu radosť mám z toho, že som mala možnosť stáť tam hore a spoznať tak ďalší kúsok môjho obľúbeného horstva.

Predpoveď počasia na ten deň nevyzerala moc dobre a potom ani nasledujúce skoré ráno na stanici v Žiline - hmla, zima, čakanie na vlak, ktorý nechodil. Tentokrát sme sa rozhodli veriť Švajčiarom - predpoveď na Meteoblue bola výrazne iná a hlavne pozitívnejšia ako tá naša na SHMU. Na svitanie sme sa už pozerali cez hmlu a z vlaku do Popradu.

Všetky verzie náhradného programu v prípade hnusného počasia definitívne padli vo Svite, kde sa pomedzi hustú hmlu začínalo predierať slnko a modrá obloha. Pôvodný plán vyšliapať pekne pešo po svojich na Skalnaté pleso a odtiaľ na nástup pod stenu zlyhal, keď nám ráno nešiel vlak, a tak sme použili „klasickú“ turistickú alternatívu a nechali sme sa „nešportovo“ vyviezť prvou lanovkou z Lomnice spolu s davmi ceprov, dúfajúc, že to nezníži hodnotu nášho „výkonu“.

Na Skalnatom nás víta azúro a inverzia medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Cepri zúrivo fotia. Pri pohľade na Kežmarák som rada, že ma túžba môjho parťáka bigwallistu, naháňajúceho momentálne čo najviac dĺžkových metrov na kurz horského vodcu, dohnala až sem. Chvíľku putujeme starým chodníkom do Lomnického sedla (presne dve serpentínky), potom už rovno pod stenu.

Slnko pečie. V Skalnatej dolinke si chladia bruchá na fľakoch snehu zvedavo pozerajúce kamzíčie rodinky. A sme na mieste. Ja v klasickej úlohe hlavného ističa, doliezača a fotografa. Naväzujeme sa na lano a vyrážame, zároveň s lanovkou na Lomničák, ktorá nám v ten deň prefrčí ponad hlavy asi 1000 krát. Celá trasa ľavým vhĺbením je peknou logickou líniou, ktorá ako zisťujeme je nanovo preistená - nielen štandy, ale aj nity na postupové istenia, takže niet kde zablúdiť.

Problémové miesta som nepostrehla - ide o pekné, ľahké lezenie, aj keď sme mali cestu miestami zatečenú. Celý čas krásne výhľady na Lomničák a Skalnaté pleso. Lezecký čas (ak nerátam nástup pod stenu) predstavoval približne 4 hoďky, čo bolo podľa môjho spolulezca a šéfa expedície veľmi biedne, ba až zlé :-))) Ale ja som si cestu užívala a keď je niečo dobré a krásne, tak je predsa fajn, keď to trvá čo najdlhšie :-)) Na vrchol sa ide už pešo po kameňoch. Zo štítu perfektne vidieť východnú časť Vysokých Tatier, Belianky, Lomnický štít a Vidlový hrebeň, ktorý je akousi jeho spojnicou s Kežmarákom. Naša zostupovka smeruje do Huncovského sedla, dole Svišťovkou na Brnčalku. Pekný deň za nami. Predpovedaný dážď nás stíha až tesne pred chatou.

Na záver: Sú veci a udalosti, za ktoré som vďačná a za ktoré by som sa chcela poďakovať, a Puškášova cesta na Kežmarák je jedna z nich. Takže ďakujem týmto Maťovi H. :-)

Sisa