Obrovský kút na Kežmarský štít

Južná stena Kežmarského štítu je spolu so susednou južankou Lomničáku najväčšou a najmohutnejšou južnou lezeckou stenou vo Vysokých Tatrách. Juh znamená teplo, slniečko a tým aj príjemné lezenie počas babieho leta.

A práve najznámejšou klasikou v týchto dvoch stenách je cesta cez "Obrovský Kút" na Kežmarák. Už mená prvovýstupcov: Dieška, Plzák, Pochylý, Unger-Zrust hovoria veľa a klasifikácia prvovýstupcov: VI A4 tiež hovorí dosť. Prvovýstup v septembri 1967 trval 8 hodín. Dnes je cesta preistená množstvom skôb, v hornej časti sú spravené kvalitné štandy. Klasifikácia po novom hovorí: 6/6-

V každom prípade je táto nádherná klasika akousi povinnou jazdou každého nadšeného tatranského lezca. A verte, veru oplatí sa...

Do kúta!!

V škole sa kedysi chodilo za trest. Pre mňa to v ten deň bolo za odmenu. A veru už bolo aj načase, po tých dlhých rokoch strávených pod Tatrami s výhľadom z izby smerom na Skalnaté pleso.

V južnej stene Kežmaráku som už mal prelezené tri cesty, ale na ten povestný Kút stále ešte niečo chýbalo. Chýbal parťák Stano! Až potom, čo som toto indivíduum spoznal v Paklenici a zistil som, že sme v Poprade vlastne susedia, už nič nestálo v ceste do Kúta! :)

"Veľmi rád si túto krásnu cestu dám znovu! Ale žiadny oje& rampou!" zahlásil Stano, ktorý už túto cestu liezol.

Bolo treba už len vyčkať na správne podmienky. Tie síce na seba nechali chvíľu čakať, ale v rozhodujúcej chvíli sme boli pripravení. Stano bol po nie kľudnej nočnej službe a tak sme vyrazili s malým meškaním.

Južná stena Kežmarského štítu má však jednu veľkú výhodu: na nástup sa veziete lanovkou :)

O 11. hodine sme už v plnej zbroji začali "zvárať".

Prvá ľahká dĺžka III+ končila pod platňou, na štande trčala zo skoby červená smyčka.

Druhú dĺžku ťahal po platni Stano a keďže on má vo zvyku využívať plnú dĺžku 60-metrového lana, tak nakoniec musel zaštandovať na skobkách. Nejaké tie krôčky už tam boli za V.

V tretej som sa snažil držať priameho smeru a smerom hore som natrafil aj na dve skoby a nejaké to päťkoidné miesto. Zaštandoval som s kamarátmi frendíkmi.

Štvrtú dĺžku natiahol Stano až po rampu. Rampou nazývame výrazné vhĺbenie, pretínajúce šikmo zhora nadol takmer celú stenu.

Trošku sme vorazili. Napili sa. Vychutnali neskutočné babie leto. Lanovka premávala na Lomničák hore-dole.

Ďalšie dve dĺžky rampou som prebehol prvý. V závere druhej sme šli kúsok súbežne, to je Stanova špecialita využiť 60 metrov naplno. Rampa je ľahká.

Prvú dĺžku do Kúta ťahá Stano. Položená platňa. Kolmá stienka. Ťažký traverz (VI) a potom ešte asi 15 metrov na štand.

"Ták a teraz daj batoh a idéš ty!", hovorí Stano.

Je to dobrý psychológ a tak sa mu darí po krátkej debate vyhnať ma dopredu. Teraz už som mu vďačný :)

"Prvý štand vynechaj a zaštanduj až pri druhom, lano nám akurát vyjde!" - ako som už spomínal, dlhé dĺžky sú jeho špecialitka.

To čo nasledovalo, nebudem komentovať, jednoducho som si to užil :)))  Istení tam bolo dosť, nezakladal som svoje. Lano v závere drhlo. Stanovi som potom vysvetlil, že všetky tie nespisovné slová, to bol hlavne spôsob koncentrácie a hecovania sa :)))

Poslednú ťažkú dĺžku cez platňu ťahá Stano, je to mokré. Skobky zabité len do polovice omotáva smyčkami. Je to mokré. Ale za chvíľu sme z toho vonku.

Ďalšiu dĺžku, našu desiatu, prebehnem po ľahkom teréne. Ďalej už lezieme súbežne až na vrchol.

Nádherný deň a jedna z najkrajších tatranských klasík je za nami. Trvalo nám to až na vrchol presne 5 hodín.

Z vrcholu obdivujeme čiernu pyramídu. Slnko zapadá za Lomničák.

Pri zostupe stretávame kamzíkov. Čaká nás bivak na Skalnatom plese. Zajtra pokračujeme.

M.Bartoň

foto: Stano, Martin