Lomnický štít

          Na druhý najvyšší vrchol Vysokých Tatier, Lomnický štít 2634 m n.m., vedie niekoľko výstupových ciest. Najjednoduchšia varianta je vyviezť sa lanovkou. Avšak v tom prípade sa pripravíme o slobodu pohybu v krásnom horskom prostredí a na vrchole si nemôžeme vychutnávať všetky tie pohľady viac než 50 minút. Horolezecké cesty sú zas pre ostrieľaných borcov, ktorí žijú na špagáte. My troška zdatnejší turisti, prezývaní aj vysokohorskí  turisti, máme už menšie možnosti.

Moja priateľka už dávnejšie pri plánovaní túr spomínala Lomnický štít. To bolo ešte pred letom. Celé leto som však bol na "inej planéte“ s názvom Švajčiarsko. Po návrate som sa tešil na Tatry, nakoľko som mal určitý deficit hôr a posledné roky som Tatry dosť obchádzal.

September bol krásny a teploty boli vysoké. Podnikli sme pár ľahkých túr po značených chodníkoch: Predné Solisko, Kopské sedlo, Furkotský štít... Október bol tiež veľmi priaznivý, aj keď v Tatrách sa vo vyšších polohách nachádzal už sneh.

Posledný októbrový piatok s priaznivou predpoveďou na víkend bol tu. Pri plánoch na sobotu bola voľba jasná. Na moju otázku „Kam zajtra do Tatier pôjdeme?“ znela jednoznačná odpoveď „Na Lomnický štít“. „Dobre“ odpovedal som a začal som baliť potrebnú výstroj. Mačky, cepíny, prilby, úväzy, lano, palice a ostatné potrebné vybavenie. Medzi tým sme zvažovali možnosti, ako sa dostať do Lomnického sedla. Peši zo Smokovca alebo Lomnice to vychádza časovo rovnako ako lanovkou a pritom sme si mohli dlhšie pospať. A tak sme si výstup uľahčili lanovkou z Tatranskej Lomnice (910 m n.m.) na Skalnaté pleso (1750 m n.m.).

Ráno sme sa vyviezli prvou kabínkou o 8:30 na Skalnaté pleso a odtiaľ sme pokračovali peši. Lanovka do Lomnického sedla (2190 m n.m.) nepremávala, nám to však nevadilo. Slniečko už svietilo, bolo príjemne teplo, miestami až moc teplo. Pod nohami sa nám striedal sneh s trávou a skalami. Kochali sme sa výhľadmi na vrchol aj do údolia. Jednoducho ideálny deň. Sneh bol pomerne mäkký a tak sme si mačky nasadili až pod Lomnickou kopou. Pretraverzovali sme k Centrálnemu komínu a tu sme mačky dali späť do batohu. Komín bol čistý, bez snehu. Všetky reťaze aj kramle sa dali využiť na výstup. Keď sme sa dostali do Centrálneho žľabu, opäť sme si nasadili mačky, reťaze boli už čiastočne pod snehom. Tu nás dobehla partia ďalších turistov.

Z hora sa na nás pozerali „lanovkári“ a my sme stúpali k vrcholu. Pritom sme si vychutnávali krásny deň. Na vrchole vládlo bezvetrie, teplé a príjemné počasie. Výhľady boli úžasné na všetky strany. Z údolia sa do tatranských dolín valila nízka inverzná oblačnosť. Po fotení, zaslúženom oddychu a občerstvení sme sa pripravili na zostup.

Sneh bol už veľmi mokrý a mäkký ako kaša. Miestami sme sa prepadávali vyše kolien. Slnko nás stále ohrievalo a metre pod nohami nám rýchlo ubúdali. Zišli sme do Lomnického sedla, kde sme si dali pauzu a zbalili sme už nepotrebné vybavenie. Na skalnaté pleso sme schádzali už s oblačnosťou nad nami. Sneh bol čoraz mäkší a naše nohy mokrejšie každým ďalším krokom. Avšak po takom nádherne prežitom dni nám to bolo jedno. Zišli sme na Skalnaté pleso, nastúpili na prvú lanovkou a zviezli sme sa dole. Celou cestou domov sme sa tešili, že nám ten deň tak parádne vyšiel.

Peter