Lomnický štít - Stanislawského cesta v západnej stene

 Západná stena Lomnického štítu (2632) priťahovala horolezcov od samého počiatku lezenia v Tatrách. Nie je sa čomu čudovať, veď táto stena patrí k tomu najkrajšiemu čo môžu Tatry lezcovi ponúknuť.

V čase lezeckého objavovania Tatier sa medzi prevážne Poľskými horolezcami vyvinulo niečo ako súťaž, kto spraví prvý cestu v ktorej stene. Ak už v stene cesta spravená bola tak bola výzva spraviť v nej cestu novú, svoju vlastnú. Opakovanie výstupov nebolo zaujímavé. Treba povedať, že podmienky nato vtedy boli.

V histórii lezenia v Západnej Lomnici sa presadili dvaja velikáni tatranského horolezectva. Stanislavskému sa síce podarila vôbec prvá cesta v tejto strmej a na vtedajšiu dobu aj veľmi ťažkej stene, jeho konkurent Birkenmajer však nebol o nič menej úspešnejší keď krátko potom dosiahol v stene tiež významný a ťažší prvovýstup.

Wieslaw Stanislawski 15.11.1909 - 4.8.1933

"Ako to? Ty vari nemiluješ Tatry nadovšetko?" opýtal sa raz Stanislawski svojho parťáka, ktorý mu práve povedal, že chce obmedziť svoje lezecké aktivity. Stanislawski počas svojho pôsobenia v Tatrách vyliezol za osem rokov 143 prvovýstupov a variánt. Zahynul mladý, za celkom neobjasnených okolností v západnej stene Batizovského kostolíka. Viac o ňom sa dnes môžete dozvedieť aj z Barabášovho dokumentu: Žiť pre vášeň.

Stanislawského cesta (V.) je dnes medzi desiatkami ciest v tejto stene tou najľahšou, ale určite stojí zato. V deň nášho výstupu sme prišli pod stenu v trojke. Puskášova cesta vedúca vľavo od Stanislawského bola obsadená, počasie bolo nestabilné a tak sme zvolili pre nás neznámu cestu, ktorá mala byť pohodovým lezením.

A nakoniec aj takou bola. Stanislawski si využívajúc svoje skúsenosti v tom čase nepriestupenou stenou zvolil ideálny smer. Využil systém vhĺbení a komínov, ale miestami sme sa ocitli aj na hrebienku či platni. Špecifikom tejto cesty je, že sa nachádzate v ozaj rešpekt budiacej stene. Ak by ste zablúdili a odbočili zo správneho smeru, dostanete sa vždy len do ťažšieho terénu. Pri hľadaní správnej cesty je dobré sa pokúsiť vcítiť do myslenia lezca, ktorý hľadal v roku 1929 prvú možnú trasu v tejto stene.

Na cestu Stanislavského sa v závere pripája Puškášova cesta. Tá je preistená na štandoch nitmi, čiže ďalej sa už pokračuje po nej. Ešte pred napojením sa na Puškáša sme odbočili z ľahkého traverzujúceho žliabku do hladkej platne vpravo. Zlákali nás viditeľné istenia, ktoré sú dnes v tejto stene kade-tade. Obtiažnosť tejto platne už bola trošku inde ako cesta prvovýstupcov ale bolo to parádne spestrenie výstupu.

Nakoniec sa nám podarilo traverznúť vľavo do Puškášovej cesty ktorá tu vedie viditeľným vhĺbením. Jedna dĺžka a dostali sme sa na hrebeň odkiaľ už sa ide ľahko až na vrchol Lomničáku.

Aj keď budí táto stena rešpekt, Stanislawského a Puškášova cesta je ten najlepší spôsob ako sa s ňou zoznámiť.

Použitá výstroj: Sada friendov, vklínence, smyčky.  

Viac info nájdete v lezeckom sprievodcovi: www.tatry.nfo.sk

Martin Bartoň