Malý Kežmarák na lyžiach - zlyžovanie SZ steny

V nedeľu (7.4.) sme s Matúšom naplánovali "oddychový deň" po sobotňajšom náročnejšom programe vo Velickej doline. Plán je zobrať lanovku na Skalnaté Pleso a zlyžovanie Lomničáku cez Cmiter. Parťák, kvôli ktorému sme boli ochotní to štvrtý raz opakovať, ale zaspal. A tak stojíme pri lanovke v Lomnici a rozmýšľame, čo s načatým dňom. Šliapať po zjazdovke a potom na Huncovský? To nie, do šliapania po zjazdovke sa Matúšovi nechce. Ostáva teda lanovkou na Skalnaté a potom skúsime Kežmarák, tam sme ešte neboli. Vystupujeme na Skalnatom plese. Hmla. Zjazdovka do Lomnice zatvorená, sedlo nepremáva, ľudia lietajú vzduchom vďaka namrznutej podlahe rovno pri dverách. Šak môžu, nie? Si zaplatili.

My šliapeme na Huncovský podľa plánu. Stále hmla. Vrstvička čerstvého snehu podklzuje pod pásmi, čo nám tiež vylepšuje náladu. V polovici svahu sa priostruje súboj s hmlou, chvíľu sme nad ňou, potom ona nad nami a tak dookola až pod vrchol. Tam sme už definitívne na slnku, obzeráme žľab do Skalnatej doliny, nevyzerá zle, len slnko doň slušne pečie. Vidíme stopy normálkou na Kežmarák, bude to luxusný výstup. Pod vrcholom Huncovského odliepame pásy, dávame pekný zjazd do sedielka a pokračujeme na pešo hore bez mačiek.

O chvíľu sme v Hornej Kežmarskej štrbine. Vybehneme na Malý Kežmarák, s rešpektom obzeráme prevej zo štrbiny a centrálny žľab do Medenej pod ním. Svah Malého Kežmaráku vyzerá slušne vysnežený a Matúš pokúša: "Môžeme lyžovať aj tadiaľ, je to už na slnku a sneh bude akurát." "Možno áno", kontrujem, "ale aj do Huncovskej doliny to bude pekné". Nechávame to na neskôr a pokračujeme na Kežmarák, už s mačkami a čakanmi. Je poludnie, svah na slnku riadne zmäkol, výstup je ťažší. Matúš má zasa svoj deň, tak sám razí cestu. O jednej sme hore. Zápis do vrcholovej knižky, obzeráme ďalšie ciele a aj pôvodný cieľ (Cmiter). Ten vyzerá dnes na zjazd priamo od búdy, snehu je hore ako málokedy.

Zlyžujeme Kežmarák späť do štrbiny a začíname riešiť, kadiaľ ďalej. „Tak skúsime do Medenej?“ pýta sa Matúš. Váham, ale nakoniec prisviedčam: „Jasné, podmienky sú ideálne, treba to využiť!“ A Matúš dodáva: "Dúfam, že to bude držať. Ale budem rád, keď to zídeme, lebo znova sa sem trepať sa mi nechce." Urobíme prieskum odkiaľ začať, na foťáku pozrieme fotky a plán je hotový.

Prvé oblúky, sneh drží dobre. Dávame krátky zošup z vrcholu, potom traverz doprava k hrane severnej steny a odtiaľ šikmo dole až do centrálneho žľabu. Tento úsek bol najtechnickejší, dosť tvrdo a pár užších žliabkov. Žľabom v tieni krásnou lyžovačkou nad ľadopád a traverz ponad ľad doprava smerom k Ušatej veži. Tu už máme najväčšie ťažkosti za sebou. Pokračujeme teda dole, cez snehom prikryté ľadíky k záveru Dolnej Medenej lávky. Záver žľabu ideme po vypadnutej lavíne a znova sa vnárame do hmly. Medenou kotlinou lyžujeme od kameňa ku kameňu. Úspešne triafame Fľašku, je rozlyžovaná a tvrdá. Boky Fľašky sú však OK, tak zbytočne neplytváme silami a zlyžujeme ju tadiaľ. Pod ňou je to tiež rozbité aj hrboľaté od predchádzajúceho oteplenia. Sme radi, keď už odopíname lyže pri chate. Po čajíku už len v pohode zlyžujeme po luxusnej cestičke od skútra k Šalvejáku. Na autobus sa nám nechce a tak pokračujeme cestou k odbočke Pod Vyhliadkou a modrou na Matliare. Chodníkom do Lomnice už to dobojujeme klasickým štýlom a dávame bodku za pekným dňom. Tešíme sa na pondelkový program, opäť vo Velickej doline.

Popis zjazdu: sklon 40-50º, 500 m do Medenej kotliny, S4, E3, červený ťažký

Rišo, Matúš