Tatranské vrcholy

Konečne sa v závere sezóny rysuje viac dní pekného počasia. Neváhame a Rasťo objednáva nocľah na Brnčalke. Ráno sa na parkovisku Kežmarská Biela voda stretávame všetci štyria účastníci zájazdu. Decentne nabalení najskôr napešo, ešte ďaleko pod odbočkou modrej na Matliare obúvame aj lyže. Pohodovým tempom dorazíme na chatu. Počasie sa zhoršuje, aspoň zložíme nadbytočné veci a posedíme v teplúčku. Sisa práve končí brigádovanie, ešte nás stíha pohostiť čajíkom :) Kecáme, ale vonku začína aj posnežovať. Tak čo už, poďme obzrieť dolinu. V

V nedeľu (7.4.) sme s Matúšom naplánovali "oddychový deň" po sobotňajšom náročnejšom programe vo Velickej doline. Plán je zobrať lanovku na Skalnaté Pleso a zlyžovanie Lomničáku cez Cmiter. Parťák, kvôli ktorému sme boli ochotní to štvrtý raz opakovať, ale zaspal. A tak stojíme pri lanovke v Lomnici a rozmýšľame, čo s načatým dňom. Šliapať po zjazdovke a potom na Huncovský? To nie, do šliapania po zjazdovke sa Matúšovi nechce. Ostáva teda lanovkou na Skalnaté a potom skúsime Kežmarák, tam sme ešte neboli. Vystupujeme na Skalnatom plese. H

Tento rok sú snehové podmienky v Tatrách dosť kruté. Posledné správy ani nám veľmi nepridali na morálke... Poučení správami aj vlastným prieskumom za uplynulé dni v sobotu staviame na istotu. Ide sa do Veľkej Studenej. Ráno to vyzerá byť sľubné aj počasím, slniečko. Avšak už nad Húpačkami sa to začína meniť, prichádza hmla. Definitívne do nej vstupujeme pod Streleckými poliami. Snehu pribúda, naviate slušné vankúše, tak ich s rešpektom v spodnom lieviku obchádzame. Vyššie je to už lepšie, hrúbka novej pokrývky slušná, ale stabilná. Šibneme to

Blíži sa víkend, tak riešim klasickú otázku: kam? S Matúšom rozoberáme možnosti. Môj výber: Baranie strážnice, Matúš kontruje: Slavkovský štít. Vraj tam videl cez týždeň niekoho lyžovať do/zo Slavkovskej jamy. "Ok, " vravím, tam je stále viac variánt, napríklad aj Kráľovský žľab. Predpoveď hlási silný vietor, tak to uzavrieme, že ráno sa uvidí.   Ráno sa uvidelo: krásny slnečný deň, šliapeme na Hrebienok. Začali sme neskôr - aj na Matúšove zvyklosti. O 11 sme na Hrebienku. Ani nefučí. Tak pokračujeme Hornou lúkou. Potíme sa ako

Veľmi sa mi páči stránka Vetroplacha a články, ktoré tu zverejňujete. Hlavne články od Jana Banka obohacujú nás mladých o veľa informácií, ku ktorým by sme sa inak nedostali. Ďakujem a rád by som sa s vami aj ja podelil o niekoľko zážitkov z posledných skialpových túr na Javorovom štíte.   Javorák a jeho krásne južné plató som obdivoval vždy, keď som zastal na vrchole Slavkovského štítu. Veľká skialpová klasika, o ktorej sníva snáď každý, kto ju mal možnosť vidieť v plnej paráde. Február v Tatrách bol na zrážky celkom bohatý a tak som m

Zjazd z Javorového štítu na lyžiach, 31.3.1968 s Jozefom Botkom a Milanom Kriššákom Úvodom musím povedať, že sme vtedy nemali vybraté nejaké ciele, o ktorých sa bežne diskutuje pri pive, robia sa plány a čaká sa na dobré podmienky pre uskutočnenie. Bol to skorej taký môj latentný sen, ktorý som si vysníval pri pohľadoch z výstupov na Zbojníčku, pekný kopec nad Generálom a možno lyžovateľný. Veľká Studená dolina bola obľúbeným cieľom popradských lyžiarskych turistov. Aj ja som sa k nim pridal, vďaka mojim rodičom, ako 13 ročný. Električk

V sobotu sa hliadka VetroTeamu vydala opäť do Veľkej Studenej. Úloha bola dobre si šliapnuť, zalyžovať, vychutnať inverziu a samozrejme priniesť kvalitné info o podmienkach. Šliapať sa dá už od Smokovca čo je super, rovnako sa dá v pohode zísť dole na lyžiach. Vyšli sme hore Húpačkami - chodník je úzky, ale dá sa vyjsť hore i dole. Do Brány sa šliape zimnou cestou. V nej sme sa vydali smer Generál zohriať sa na slniečku, bo v tieni zima. Pod Závraťom sme odbočili vľavo na hrb a na pásoch sme si to namierili popod Bradavicu a Kupolu do Divej kotlinky a hor

Každá generácia má svoje idoly, podľa ktorých sa orientuje. Aj tatranské štíty zažili dobu prvovýstupov a športového lezenia, za našich časov to boli mená Puškáš, Gálfy, Urbanovič, Kelle, Zibrín, a aj mladší: Orolín, Kriššák, Dieškovci, Pochylý, Ďurana a ešte mnoho iných. Čo ostáva jednému zelenáčovi iné, ako opakovať nejakú cestu po týchto borcoch. Vlado to vedel všetko, skoro naspamäť, ten aj zaspával so sprievodcom v ruke. Tak nie div, že Vlado mi zasa raz prezentuje výstup na Čierny štít, Puškášovou cestou. Tam idem s radosťou, podľ

Toto je samozrejme jedna z tých najklasickejších tatranských „klasík“. Na pohľad je to len krátka a pohodová prechádzka, ktorou sa aj nie veľmi zdatný a skúsený človek veľmi jednoducho dostane do dosť exponovaného terénu (a počasia). A práve v tom je tá najväčšia zrada, ktorú si „autoturisti“ veľmi často nedokážu uvedomiť. Rozoberať výšľap  rúbaniskom zo Smokovca, Zrubov alebo z Polianky nemá zmysel, normálne to začína vyzerať až niekde pod Velickou poľanou, v kosodrevine. Ide mi o tú „ozajstnú časť“ túry, od Sliezskeho domu

Južná stena Kežmarského štítu je jedným z najväčších slovenských  „Bigwallov“, čo sa lezenia týka. So svojou výškou cca 550m je preto vyhľadávaným miestečkom lezcov, túžiacich po viacdĺžkových tatranských cestách. Ponuka ciest v tejto krásnej stene je naozaj pestrá a tak je možnosť zaliezť si od tých najľahších obtiažností až po ťažké lezenia do IX. stupňa. Stenu pretína výrazná rampa približne v jej strede a práve nad ňou v ľavej časti sa nachádzajú kultové miesta a cesty ako napr. Pochylého platne, Tulák po hviezdach, Total Free Ja

Hokej je na Slovensku národným športom, popri tunelovaní a varení halušiek samozrejme. Tie dlhé pravé tatranské zimy, čo som strávil v Tatranskej Lomnici opretý o hokejku, sú už dávno preč. Aj to klzisko na ploche štyroch tenisových kurtov je už dávno... S hokejom som už dlho nemal nič spoločné. Až jedného dňa prišla znovu chvíľa vziať hokejku do rúk. Tú tatranskú, horolezeckú, tú na Lomnický štít.   Hokejka na Lomnický štít je jednou z najznámejších lezeckých ciest vo Vysokých Tatrách. Prvovýstup spravili F.Plšek a V.Zachoval 22.8.1950. V

Južná stena Kežmarského štítu je spolu so susednou južankou Lomničáku najväčšou a najmohutnejšou južnou lezeckou stenou vo Vysokých Tatrách. Juh znamená teplo, slniečko a tým aj príjemné lezenie počas babieho leta. A práve najznámejšou klasikou v týchto dvoch stenách je cesta cez "Obrovský Kút" na Kežmarák. Už mená prvovýstupcov: Dieška, Plzák, Pochylý, Unger-Zrust hovoria veľa a klasifikácia prvovýstupcov: VI A4 tiež hovorí dosť. Prvovýstup v septembri 1967 trval 8 hodín. Dnes je cesta preistená množstvom skôb, v hornej časti sú spr

Pád z výšky istôt, ktoré boli aj tak klamné, stáva sa schopnosťou vznášať sa. To, čo sa zdalo priepasťou, stáva sa priestorom slobody a zdanlivá ničota sa premieňa na to, z čoho sa nám prihovára autentické bytie. (Karl Jaspers, Úvod do filozofie)   I. Hlasy za nami postupne utíchli. V diaľke ostal aj ospalý ruch mesta, unaveného letnými horúčavami, ktoré už trvali pridlho. Bolo to večer pred tým, keď sa mi zacnelo za Kriváňom, za jemným závanom slobody tam hore na kopcoch. Nástojčivé prázdno vo vnútri mi pripomenulo, že som prestala snívať, ž

Na túru do poľských Tatier, ktoré pre našinca predstavujú aj závan exotiky, nie je vždy potrebné dopraviť sa autom alebo iným dopravným prostriedkom do Poľska. S trochou chuti a fantázie a s podporou horského bicykla sa dá vymyslieť aj takáto parádna túra:   Podbanské 6:20hod - Suché sedlo - Kasprow wierch - Swinica - Zawrat - Wolowe oko /pliesko/ - Hladké sedlo - Hladký štít - Hladká lávka - späť do Hladkého sedla - sedlo Závory - Zadná Tichá dolina - Podbanské 18:00hod.   6:20 (svitá), vyrážame na bicykloch z Podbanského hore Tichou dolinou, povr

„Tak kam na kopec?“  „Čo tak Tatry?“  „Poľské?“  „Poľské!“   Začíname ráno zo Štrby kam inam ako na Štrbské pleso. Ľudí ako na jarmoku, chýbala už len vôňa pečeného prasaťa. Ideme s davom na Popradské pleso, dav nás nesie po náučnom chodníku, dav sa vlní po červenej značke.  Pri Popradskom dav ľudí opadáva a vo vzduchu vanie vôňa grilovanej klobásky. Sedíme, kocháme sa pohľadom na Ostrvu a na panáčikov na serpentínach. Je nám jasné, že za chvíľu budeme takto bodkovať na druhú stranu.   K Žabiemu potoku je to kúsok