Velická dolina a Východná Vysoká

Toto je samozrejme jedna z tých najklasickejších tatranských „klasík“. Na pohľad je to len krátka a pohodová prechádzka, ktorou sa aj nie veľmi zdatný a skúsený človek veľmi jednoducho dostane do dosť exponovaného terénu (a počasia). A práve v tom je tá najväčšia zrada, ktorú si „autoturisti“ veľmi často nedokážu uvedomiť. Rozoberať výšľap  rúbaniskom zo Smokovca, Zrubov alebo z Polianky nemá zmysel, normálne to začína vyzerať až niekde pod Velickou poľanou, v kosodrevine. Ide mi o tú „ozajstnú časť“ túry, od Sliezskeho domu.

Od neho sa smerom na Poľský hrebeň pohne hocikto, kto práve vyliezol z auta alebo z hotela od raňajok. Najlepšie v šortkách a tričku, veď je vonku pekne. Mal som tú česť koncom pekných letných dní. Pri hoteli bezvetrie, hic poriadny, slnko pražilo. Nad vodopádom som ale začal rozmýšľať, či to neotočím. Vo výhľade na západ, odkiaľ sa ten mrak dovalil, samozrejme zavadzia Gerlach. Ale veď malo byť pekne! Do toho nepasuje ani ľadový severák, ani snehové krúpky a silnejúci dážď! Prehánka či začiatok dačoho trvalého? Neoceniteľný je „priateľ na telefóne“: Braňo prosím ťa, ako je v Martine? Vraj krásne, už sa to prehnalo, je to len taký úzky pásik... 

Nahadzujem čiapku, rukavice, všetko čo mám v batohu a neveriacky sledujem, ako okolo mňa prechádzajú ľudia v tielkach. Smerom hore, otužilci :-) O chvíľu je našťastie zas pekne, ozaj to prešlo a davy v tielkach hustnú. Nad Dlhým plesom počuť jódlovanie, až skaly pukajú. Folklorista poriadny: potetovaný, nagelovaný krásavec skúša ozvenu. Keď idem okolo, pýta sa (asi mňa, lebo nik iný tu nie je): Ty kokós, to gde idú tý ludya? Ja kokós sa obzerám a hovorím že asi na Gerlach, keď myslí tých naproti. Ty kokós hento je Gerlach? Znie odpoveď.

Ďalej som už pokračoval bez zádrhelov, šóru na reťaze som obišiel, nahusto ľuďmi obsypaný smerovník na Poľskom hrebeni tiež, aj samotný, ešte obsypanejší vršok Vysokej  - a našiel som si parádne kamenné sedadielko, aj s operadlom, s výhľadom do Veľkej studenej doliny. Paráda, akoby som tu bol sám. Výhľady skvostné na všetky strany, okrem tých klasických na okolité štíty zaujme napríklad pohľad na postup lykožrúta v Bielovodskej doline. Porovnáme o pár rokov...

Cestou dolu je to komplikovanejšie ako hore, po obede sa asi celý hotel vybral na zdravotnú vychádzku. Normálne je problém sa vyhýbať na niektorých miestach. Zhora inak pekne vidieť, prečo je Dlhé pleso dlhé a že už dlho nepožije. Úsypový kužeľ víťazí.

Dolu pri hoteli všetci fotia krotkú líšku – dojedačku. Asi je tu často, už som ju videl na fotkách odtiaľto. Dúfajme že z toho frmolu na parkovisku ešte nezbesnela...

Rišo Pouš