Rysy - Morskie Oko - Wielki Staw Polski

„Tak kam na kopec?“

 „Čo tak Tatry?“

 „Poľské?“

 „Poľské!“

Začíname ráno zo Štrby kam inam ako na Štrbské pleso. Ľudí ako na jarmoku, chýbala už len vôňa pečeného prasaťa. Ideme s davom na Popradské pleso, dav nás nesie po náučnom chodníku, dav sa vlní po červenej značke.  Pri Popradskom dav ľudí opadáva a vo vzduchu vanie vôňa grilovanej klobásky. Sedíme, kocháme sa pohľadom na Ostrvu a na panáčikov na serpentínach. Je nám jasné, že za chvíľu budeme takto bodkovať na druhú stranu.

K Žabiemu potoku je to kúsok a potom už len priamo hľaď , vypni hruď a krok - sun - krok. Na reťaziach klasická zápcha, ale nečakáme veľmi dlho, pretože ľudí po obede ubudlo. Za rohom už čakám chatu a ona nikde. Namiesto nej sa začínajú kopiť oblaky a mračná, akoby sa hory snažili naznačiť, že sú smädné. Pred nami skupinka, v ktorej jedna dievka už spí na kameňoch a chalani ju iba povzbudzujú : „Poď, uvidíš najvyššie položenú latrínu na Slovensku“. Áno, z latríny krásny výhľad, len sa nesmiete pozrieť dole.  Metre ubiehajú, mračná pribúdajú a chata nie a nie vykuknúť. „Nebojte, už to nie je ďaleko, už je to iba kúsok“, zaštebotá asi dvanásťročný vysmiaty turista, skákajúci ako kamzík po kameňoch dole.

A ľaľa. Za chvíľu už vo vetre vejú zástavky a brána a erb Slobodného kráľovstva nás víta. Fíha, to je aká paráda! Chata už je len na skok, parkujeme dnu, na pec dávame sušiť veci a vychutnávame radosť z výstupu. Vo vnútri. Vonku fúka a počasie predvádza plejádu dažďových odrôd. Sem- tam hrom a blesk. Bachli sme si halušky s bryndzou a sme radi, že sme to stihli práve včas. Akurát troška nás zarazil nápis: „Dve miesta pre vegetariánov“ a k tomu sľučka obesenca. Bolo nám vysvetlené, že pán majiteľ nemá rád vegetariánov. A zrejme ani svišťov, pretože bez výčitiek svedomia predáva svištiu masť z alpských zvieratiek. Nič sa nedá robiť, je to v súlade s nemeckým zákonom a svištík alpský nie je chránený Európskou úniou. Paradoxne v chate nachádzame budhistické zástavky, mlynčeky a iné suveníry. Škoda toho budhizmu, nezavedeného do praxe. Do chaty prichádzajú zmoknutí  horali a horalky, niektorí odchádzajú, niektorí sa vracajú. Postupne sa kryštalizuje grupa, ktorá na chate prespáva. Nocľah 15 Euro a raňajky ďalšie 4. Počasie sa umierňuje až večer a ako odpustenie prináša dúhu nad Vysokou. Večer trávime hraním kariet a rozhovorom s Paľom a Zoltánom z matfyzu o elektrónoch, urýchľovačoch, magnetických poliach a všetkom tom oku neviditeľnom.

Noc bola príjemná, v spoločnej miestnosti 12 ľudí. Až pokým jedna z prítomných nezačala na chrápajúceho horala namiesto cmukania, mľaskania a zvuku kačky používať klepáč. Áno, klepáč. Zobudila komplet celú izbu a spať sa už nedalo. Až nadránom. A to potom začal ďalšiemu z prítomných zvoniť budík. Nie pár sekúnd, ale niekoľko minút a on spal a spal a spal. O hlasnom rozprávaní a hlučnom balení ani nemá zmysel sa rozpisovať. Ľudia, prosím vás, buďte ohľaduplní k ostatným, keď oni spia!

Bujarú noc vykompenzovali parádne raňajky a hlavne ten čaj. Najlepší čaj na svete! Dúfam, že v ňom nebolo nič zo svišťov. Vonku fúkalo ako divé, rozmýšľame kam ďalej a či nie naspäť. Nad sedlom obloha potešila, vykúka niečo modré a tak je rozhodnuté. Pokračujeme po Leninových stopách na Rysy a potom do Poľska, ďalšou zastávkou je Morskie Oko. Výstup je parádnou rannou rozcvičkou, na vrchole už partia dôchodcov popíja zo sklenených pohárov na stopke červené víno a je na môj vkus príliš hlučná. Veď  ľudia, vnímajte to ticho. Ako spieva Paľo: „Môžete ho zohnať len pod rukou, nádherné ticho hôr, výberové ticho so zárukou, získa ho kto príde skôr.“

My sme prišli neskoro, ale nevadí. Výhľady úchvatné, na každú stranu iné, Czarny Staw pod Rysami a Morskie Oko už na nás z hlbiny žmurkajú. Ale aká to hlbina! To sme netušili!  Cez dve a pol hodiny strmo dolu a dolu, najprv po reťaziach, potom po kameňoch, suti, nekonečné klesanie. Okolo nás prebiehajú poľskí turisti, ako kamzíci skáču z reťaze na reťaz. Keď sa rozhliadnem zdola na tú cestu, tak získavajú môj nekonečný obdiv. Pred niekoľkými týždňami bola cesta zasypaná kamennou lavínou, teraz už je pekne priechodná, klobúk dolu. Czarny stav je plný ľudí, asi cieľový bod. Aj napriek tomu ma to množstvo neruší. Neruší ma tak ako na Štrbskom plese, kde je to samý asfalt, otrasná architektúra a z každej strany tam na mňa dýcha nenažranosť developerov. Cvakáme pár povinných fotiek a zastupujeme už konečne k Morskiemu Oku. Vychádzkovým chodníčkom už snáď letíme, tešíme sa na jedlo a pivo a ženú nás aj prvé náznaky ďalšieho vodyprelievania. Prvé kvapky na nás dopadajú asi 40 metrov od chaty, stíhame si ešte nájsť miesto, než sa do nej navalí celý šík turistov, ktorí predtým polihovali na kraji plesa. Nikto z nich sa nekúpal, ni palec, ni nohu neomočil. Začína hrmieť, a tak sa presúvame dovnútra na schody, za chvíľu je tam plnka ako v nedeľu vo vlaku z Košíc do Bratislavy. Nám to nevadí, dávame si nálešníky a pivo a rozmýšľame, čo ďalej. Je nám jasné, že plánovaný bus do Popradu nestíhame.

Nakoniec sme urobili najlepšie, čo sme mohli – prenocovali. Každá hodina v tomto prostredí má zaručený liečivý účinok na všetko. Žiadne svištie ani konské masti,  stačí tam byť. Nocľah vo vedľajšom domčeku vo vlastnom spacáku alebo požičanej deke vychádza na 10 euro. Túto noc okrem ranného budíka (našťastie celkom príjemná hudba) neprebiehali žiadne iné vystúpenia.

Ráno je o čosi daždivejšie ako to predtým a tak zamýšľaná žltá trasa sa mení na modrú. Cieľom sú Przedni a Wielki Staw Polski. Výhľady bohužiaľ iba ako mlieko na skle, a tak šliapeme a stúpame a ani nevieme, kedy bude tomu koniec. Keď tu zrazu - rovinka! Potešili sme sa, urobili vrcholovú fotku a pokračovali s nádejou, že tu už niekde musia tie plesá byť. Plesá nikde, zato ďalšie stúpanie. Hmla všade, kam sa pozrieš. Hmla hore, dole, okolo. Iba stromy sa z nej vynárajú. Dobrá kulisa pre Draculu. Znenazdajky sa kopec zlomil. Naľavo začína druhá noha hrebeňa k Opalonemu Wierchu a pred nami je klesanie. Klesanie do hmly, nevidíme poriadne na 20 metrov. Počujeme vodu, ale nevidíme do údolia nič. Zostupujeme po serpentínach a po pekne spevnenej ceste. A tu náhle z kosodreviny KUK. Z ničoho nič vykukol Staw. Priamo pred nosom, meter odo mňa. Krásne prekvapenie. Za ním chalupa ako namaľovaná. Kráčame okolo, obdivujeme masív v hmle, míňame čiernu značku, skratku do údolia a pokračujeme po modrej k Wielkemu Stawu. Posledné fotky do albumu, rozlúčka s poľskými Tatrami a napájame sa na zelenú, ktorou klesáme okolo potoka Roztoka a nekonečnou cestou lesom k Wodogrzmotu Mickiewicza.

Potom už iba asfalt, nekonečný dlhý, veľa ľudí, ponáhľame sa a tak letíme, až ich všetkých predbiehame. Cestou nás míňa akurát konský povoz, ktorý preváža turistov tam a spať. V Pálenici zisťujeme, že sa nám ani nevyplatí zisťovať, kedy nám ide bus a pokračujeme letom ďalej do Lysej Poľany. Dedinka, ktorá začína pred a končí za zákrutou. Jeden obchod, pohostinstvo a informačné stredisko. Uťapaní sedíme a čakáme na bus, ktorý ide až za hodinu.  Autobusár leží a spí a čaká, kým odbije jeho hodina. A tu zrazu fú, zašmykuje malý transportér, ktorý nakladá ľudí mimo predpísaného cestovného poriadku. „A do Popradu idete?“ „Ideme, nastupujte“.

Jana R.