Vidmo na Vysokej

V prvej polovici októbra to v Tatrách vôbec nevyzeralo na to, že nejaké babie leto vôbec príde. No termín Sherpa Rallye sa neúprosne blížil a bolo treba nejakú vynášku pred pretekmi urobiť. Tak sa napokon v sobotu poobede so 60 kg na chrbte vydávam na Chatu pod Rysmi. Počasie na vynášku tak akurát – pod mrakom, slabý vietor a poloprázdna dolina. Idem si tak ako vždy – veľa krátkych štandov, míňam prvú skratku pri Wachterke a po rozbitom chodníku popri Žabích plesách sa dostávam pod vodopád do druhej skratky. Zmena počasia na reťaziach znásobí sústredenie a tak exponovoný úsek prechádzam za slabého sneženia. Návrat na červenu značku a viem, že už na chatu prídem. Chvíľu ešte posneží, no skôr symbolicky a po pocukrovanom chodníku som pri zapadajúcom slnku na chate.

Vynáška bola super, no stretnutie s kamarátmi má pre mňa väčšiu cenu. Dozviem sa, čo je nové na chate, kto má ako na Sherpu natrénované, koľko stokilových vynášok Jarouš urobil a najčerstvejšie klebety.

Na druhej strane kuchyne postupne pribúdajú účastníci klubovej akcie z VTK Marmota. Máme na zajtra v pláne výstup na Vysokú. Dohadujeme ešte relatívne za triezva postup. Zaľadnený Kohútik nie je práve najlepší nápad, tak skúsime preraziť cez Dračiu bránku. Dohodnuté a konečné slovo padne ráno podľa počasia.

Krásne ráno rozhodlo, no nemáme sa kam ponáhľat. Večerné sneženie olepilo skalu jemnou srieňou a tak je rozumné počkať, kým bude mať slnko svoju silu a dá všetko do poriadku. Z chaty to je do Dračej bránky 15 minút a za chvíľu sme v sedle. Priestor je tu stiesnený a preto nečakám ostatných a pripravujem sa na zlaňák. Vrstva ľadu na obidvoch prameňoch lana ma rozhodne neteší a tak mi to trvá hodnú chvíľu, kým začnem zlaňovať. Lano je po zime vo veľmi zlom stave a dvoch miestach je už vidieť jadro. Moje posledné zlanennie, hovorím si v duchu. Som teda rád, keď sa mi podarí dostať k druhému zlaňáku, ktorý je už za odmenu. Tŕpnem, aby sme sa v Dračej dolinke stretli všetci. No naštastie je tomu za chvíľu tak.

Už sme na juhu, bundy idú dole a na oči slnečné okuliare. Pretraverzujeme do Dračieho sedla. Cestou sa nám otvára centrálny žlab a vyzerá to tak, že snehy povolili a my budeme môcť bez problémov na vrchol. Stretávame aj zopár ľudí pri zostupe, tí majú na nohách mačky no tvrdia, že už ich nebudeme potrebovať. Tak aj bolo. Stúpacie železá ostávajú v batohu a postupujeme stredom žlabu smerom do sedielka medzi vrcholmi. Hmla, ktorá sa držala na úrovni Dračieho plieska, stúpa nahor. Hádam neprídeme o zaslúžené výhľady z vrcholu. Nastupujeme do kramlí záverečnej časti výstupu, traverz exponovaného minihrebienku a sme na vrchole.

Na modro natretý vrcholový kríž vyzerá skvelo, no vrcholová knižka chýba. Hmly ustupujú a slnko sa cez ne úspešne prebíja a to tak, že vytvára úkaz podobný dúhe – vidmo. Kto ho v horách nevidel, môže ľutovať. Hra svetla, hustej hmly za účasti ľadových kryštálikov je schopná vytvoriť tieň postavy s gloriolou na hlave a to sa nám presne stalo a práve na najfotogenickejšom tatranskom vrchole. Úžasné divadlo. Povera hovorí, že vraj kto vidí vidmo raz, dostáva od hôr milé privítanie, pozorovanie druhého vidma znamená však varovanie pred smrťou. Až tretie pozorovanie vidma znamená, že hory človeka prijali a nič mu v nich nehrozí. Sme rozdelení do prvej a tretej kategórie .

Fotíme, tešíme sa a vychutnávame jedinečnú atmosféru. Plní endorfínov opúštame vrchol a pre istotu stienku s kramlami zlaníme. Čaká nás zostup Zlomiskami a až po Zlomiskovú roveň na slnku. Zopár pohľadov na slnkom osvietený hrebeň od Ganka po Zlobivú a na pancier Ošarpancov. Potom už len chodníčkom naspäť na Popradské pleso a pekný deň v Tatrách za nami.

Lukáš Stanzel

Autori fotiek:

Maroš Rigoci a Monika Rigociová