Po múroch až k plesám

Nikdy som tam nebola a vždy som chcela. Niečo som už videla a čítala v knihe od Erika Baláža o jeho medveďoch a o divočine v Kôprovej a Tichej doline. Zaujalo ma toto územie, kde sa Tatry zo Západných stávajú Vysokými a zároveň sa tu o ne delíme s poľskými susedmi. Pozvánka na exkurziu prišla nečakane minulú sobotu. Zo stanice v Ružomberku vyrážame čosi pred druhou po obede. Čas na túru nezvyčajný, teploty vonku neopísateľné, číslo 36 hovorí za všetko. Každopádne, bude to zaujímavé. O tom, že tento trek je logisticky veľmi dobre zabezpečený, sa presvedčím hneď na parkovisku v Podbanskom. Okrem batohov z auta vyťahujeme aj bicykle, ktoré majú uľahčiť a samozrejme aj uľahčujú postup nekonečnou dolinou.

Pri smerovníku sa dávame vpravo, smer Kôprová dolina. Značená cyklocesta vedie cca 9km mierne do kopca po starej asfaltke. Snažím sa ísť čo to dá, ale v tejto horúčave, o tejto hodine a s báglom na chrbte sa zázraky veru konať nebudú. Napriek tomu som vďačná za  bajk, ísť tadiaľto pešo vyžaduje okrem nejakej kondičky aj pevné nervy. Vedúci zájazdu na svojej prehistorickej rýchlej strele pravidelne mizne za zákrutami ďaleko predo mnou. Ale nemôžem sa sťažovať, sem tam aj počká. Asfaltka končí kúsok pod Kmeťovým vodopádom, ktorý sa nachádza pár minút chôdze od nej - takže škoda ho obísť, keď už sme tu. Potom už len po zvážnici a turistickom chodníku. Chvíľu to ešte ide, ale keď sa cestička začne moc stavať na zadné, odparkujeme bicykle v lese. A vidím, že nie sme sami. Kúsok od našich sú ďalšie a na moste  cez potok je tiež zamknuté nejaké približovadlo. Je to dobrý nápad - cesta bicyklom dolinou značne ušetrí čas a zvýši tým pádom ďalšie turistické možnosti. 

Pokračujeme na pešo cez lykožrútový les a kosovku smerom na sedlo Závory. Tu sa už začína otvárať výhľad na Západné Tatry. Turistov nevidieť žiadnych, nikde ani nohy, ticho a pokoj. V potoku dopĺňame stenčené zásoby vody, lebo až do rána nebude kde, a pokračujeme: „Vzhůru do bezvědomí!!!“. Zo sedla Závory do Hladkého sedla na Hladký štít – strategické to miesto, kde sa chystáme „na tajňáša“ prespať. Výhľad je tu perfektný na všetky strany. Pár metrov pod nami si ľahol do trávy kamzík a sleduje úzky chodník v doline hlboko pod ním. Niekoľko jeho kamošov sa spokojne pasie neďaleko. Ukladáme sa na noc. Teplota je príjemná a teším sa, že sa mi konečne podarí vyspať sa. Koľko hviezdičiek má tento hotel, sa mi nepodarilo do rána spočítať. Viem, že môže vyjsť celkom draho, keď na to príde, ale… Prípadnú pokutu zmierni západ a východ slnka a hviezdnatá noc, aká sa dá zažiť iba tu hore. 

Ráno pozrieme zo spacáka východ slnka a exkurzia pokračuje. Po hraničnom hrebeni, nazývanom Liptovské múry, sa uberáme ďalej. Naľavo na poľskej strane sa prebúdza dolina Piatich poľských plies, napravo naše Temnosmrečianske plesá. Hrebeňovka trvá pár hodín a na poľskej strane sa hore chodníkmi trúsia prví turisti. Na konci hrebeňa schádzame po suti k hornému Temnosmrečianskemu plesu. Plávajú tu divé kačky, ktoré si hneď prídu vypýtať čosi na raňajky. To je teda divočina – asi sem nakoniec predsa len chodí dosť turistov. Pri dolnom plese sa napájame na turistický chodník a mastíme dole. Zas pripeká. Studnička a trochu nižšie naše bicykle sú veľmi svetlými a jasnými bodmi dnešného dňa :-) Keď na nich fičíme dole dolinou, ľutujem všetkých otrokov aladinovej lampy, čo práve šliapu v tej horúčave opačným smerom. Za polhodku sme na Podbanskom. Na smerovníku pre peších sa uvádza čas 4 hodiny. Čo dodať na záver… Neznášam kôpor a všetko, čo s ním súvisí, ale Kôprová dolina je veľkou výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo :-)

Sisa